Hnev, zloba, sklamanie, nešťastie, vyčerpanosť, zmes mnohých pocitov, ktoré sa vo mne miešali, ma prinútili zmeniť smer. Tie zvláštne pocity v mojej hrudi naliehali, aby som zrýchlila, nemala som ani poriadne uviazaný šál, kabát iba ledabolo zapnutý a prsty červené od zimy. Míňala som dievčatá, ktorým jemné mrholenie stáčalo vlasy a pánov, ktorí vychádzali z univerzity a ponáhľali sa do svojich áut. Vydychovala som paru a vlhké vlasy sa mi lepili na tvár. V tej chvíli som bola v absolútnej symbióze s počasím, ktoré mi solidárne utváralo vonkajšie podmienky podobné tým vnútorným.
Netrvalo tak dlho, kým som vyliezla na ten kopec. Keď má človek jasný cieľ a nestráca ho zo zreteľa, nikdy cesta za ním netrvá príliš dlho.
Keď som si sadla na svoju obľúbenú skalu a ponúkol sa mi pohľad na zahmlené mesto, pocítila som mier. Vždy to pomáha. Ticho, pokoj, akoby všetko, čo sa deje tam dolu, v uponáhľanom meste, neznamenalo nič. Človek tam hore získal akúsi nadvládu nad časom a priestorom. Z tak vysokej perspektívy bolo všetko iné. Najmä na jar. Vtedy sa na kalvárii v Nitre zastavuje čas, steblá trávy sa ohýbajú vo vánku, ktorý tam tiež chodí na každodennú prechádzku. Teraz však bola zima, ale príroda ešte celkom nespala, chýbala jej hutná biela prikrývka.
Bola mi príšerná zima, ale studený vzduch bol pre mňa príjemný, zdalo sa mi, že ma očisťuje. Kiežby toho bol schopný. Kiežby sa to dalo. Iba si vyliezť na kopec a nechať svoje prešľapy, ktoré sa na nás raz nalepia a potom nás sprevádzajú, skrátka odfúknuť. Koľko vyrovnanejších ľudí by na svete pribudlo? Asi by na chvíľu nastala utopická harmónia, až dovtedy, kým by sme nenarobili ďalšie prešľapy.
Niežeby boli chyby v našich životoch negatívnym aspektom. Okrem toho, že sa na nich učíme, sú chyby aj dosť relatívnym pojmom. Čo je správne pre jedného, nemusí byť pre druhého. To, čo pod tým pojmom naozaj myslím, sú činy, ktorými ideme sami proti sebe a fakt, že to nemôžme odčiniť, sa nad nami vznáša ako tieň a my cítime jeho tlak.
Ale tam hore nie. Tam je to jedno. Akoby priamo úmerne s výškou, stúpalo aj uvedomenie. Že to, čo nás tak trápi, nie je také zlé, nie je také dôležité, lebo v konečnom dôsledku, sme len v akejsi škole, z ktorej raz prídeme domov. Výsledkom všetkého je šťastie. A keď človek žije s vierou, že to tak naozaj je, prejde aj tým utrpením so vztýčenou tvárou. Ako keď leziete na kalváriu. Nechce sa vám, ale prísľub toho výhľadu vám pomôže vydržať.
Leonardo da Vinci raz povedal, že keď sa príliš dlho venujeme nejakej práci alebo problému, strácame nad ňou kontrolu – úplne nás pohltí. Vtedy si treba dať prestávku a ísť od toho čo najďalej, aby sme získali nový pohľad a novú perspektívu. Presne ako keď ste hore na kalvárii. Pochopíte tam, že to, čo sa deje dolu, sa dá zvládnuť aj inak – no na ten správny spôsob neprídete, keď ste tým zavalený uprostred mestského chaosu. Treba zmeniť perspektívu. Celý svet je len o perspektíve a uhle pohľadu. Nie som si istá, či vôbec niekedy človek vymyslel niečo výstižnejšie, než je Einsteinova teória relativity.
Každodenný svet je absolútne paralelný s múdrosťami velikánov. Treba sa len vyznať v metaforách. Keď chce totiž človek odovzdať veľkú myšlienku, nedá sa byť konkrétnym. A preto, ak chceme veľké myšlienky pochopiť, musíme sa učiť čítať medzi riadkami, chápať významy slov a aplikovať tieto myšlienky do nášho života.
Prečo musí na toto človek prísť sám a nedozvie sa to už ako dieťa na základnej škole od učiteľa slovenského jazyka? Spomínam si, že sme sa často pýtali, na čo nám je poézia. Aký to má zmysel okrem toho, že to má umeleckú a estetickú hodnotu? Nepozerali by sme sa na literatúru už od detstva inak, keby sme to vedeli? Že je v nej návod na život? Skrytý v útrobách písmen a umeleckých prostriedkov?
Ešteže žijeme v Nitre. Ešteže máme kalváriu, Zobor, hradný kopec a mnohé ďalšie miesta, kde dostávame novú perspektívu, kde sú odpovede na každú našu otázku. Iste je také miesto v každom meste, v každej dedine, v každom kúte sveta. Len ho treba nájsť. Najlepšie vo výške.
Niekedy si myslím, že strach z výšok je vlastne strachom z nahliadnutia na svet a na život. Strach, že spadneme do priepasti a utopíme sa v zmätku toho všetkého.
V ten deň som na kalvárii prechladla. Ale ten týždeň strávený v posteli s čajom a knihami, bez povinností, ktoré mi inokedy vedia odobrať veľa energie, bol iba ďalším darom toho miesta.
Celá debata | RSS tejto debaty