Založ si blog

Stužková

Venované triede A ročníku 2013 Hotelovej akadémie v Nitre, ktorí vo mne inšpirovali oveľa viac ako jednu poviedku, ktorí so mnou roky putovali životom, držali ma, keď som padala, bez ktorých by boli stránky môjho života poloprázdne, ktorí mi dali potrebné vzdelanie v oblasti medziľudských vzťahov, ktorí pre mňa vytvorili malý svet, do ktorého som patrila a ktorý mi bolo umožnené zveľaďovať i svojim prínosom. Ďakujem Prozreteľnosti, ktorá nás k sebe doviedla, ďakujem každému jednému z vás a i všetkým dokopy. Až kým nás smrť nerozdelí! Lebo ako povedala Veronika: „Aj keď nemáme všetko, spolu nám nič nechýba.“


Nitrianske kaderníctva mali rušné dopoludnie, vo vzduchu sa vznášala vôňa laku na vlasy, do účesov sa vkladali podložky, aby aspoň v ten deň i riedke vlasy pôsobili objemne. Sponka za sponkou, kučera za kučerou, maskara sa kĺzala po množstve mihalníc a kozmetičky zručne dodávali výraz dvadsiatim siedmim párom dievčenských očí. Vysoké podpätky sa kĺzali po zľadovatených chodníkoch, elegantné náušnice sa pri chôdzi dotýkali hladkých krkov, ktorých pokožka ešte nezačala platiť daň za čas strávený vo fyzickom tele.

Mladí muži si obliekali obleky, leštili topánky a niektorým možno museli pomôcť zaviazať kravatu. Možno to bola posledná vec, ktorú im dali rodičia v ten deň do života skôr, ako ich oficiálnou ceremóniou odprevadili do sveta dospelých. Mali už dvadsať rokov, Hotelová akadémia si ich podržala vo svojej opatere o čosi dlhšie ako to býva na bežných stredných školách, no dala im čosi, čo by im žiadna iná škola nedala. Aby sme to čosi popísali, museli by sme vyrozprávať celú ich päťročnú históriu, no tým by sme zabrali veľa drahocenného času, preto zostáva dúfať, že i krátky príbeh ich Stužkovej slávnosti vám umožní uchopiť aspoň kúsok nefalšovane mocnej atmosféry, prenesie na vás dojem, aký dokážu vytvoriť iba títo mladí ľudia pokope, že vo vás vyvolá akúsi korešpondenciu so svojim vlastným ja v ich veku. Vo veku, keď ste príliš mladí na to, aby ste skutočne chápali, že čas pred vami je zrátaný a raz sa pominie, príliš mladí na to, aby ste do sveta vykročili s istotou ostrieľaného štyridsiatnika, no súčasne príliš starí, aby ste vedeli, že čas vám daný treba využiť na taký život, ktorý vás urobí šťastnými. Už dávno ste načreli do zodpovedného dospeláckeho života, ktorý vás prinútil zabudnúť, že sa nemáte riadiť všeobecnými zásadami, ktoré vraj poskytujú istoty a ktoré vám vtĺkajú starší a skúsenejší, lebo oni už zabudli na to, aké to je mať ešte nádej začať inak a preto presviedčajú sami seba, že ich spôsob nebol až taký zlý a vy by ste mali nasledovať podobný plán. A tak sa zmietate medzi dieťaťom, ktoré z vás kričí, že chce sladkosť pred večerou, zábavu pred prácou a že chce plakať, vrieskať a nasrdiť sa, kedy sa mu zachce bez ohľadu na dôsledky, a medzi zrelým mladým človekom, ktorého čas a rany ním spôsobené okresali do mramorovej sochy – krásnej a vznešenej, no chladnej a nepoddajnej. Stojíte odetí v zlate, ktoré je vám priúzke, korunovaní tŕňovými prútmi, v maske, cez ktorú nemôžte dýchať. Najväčší dar, dar mladosti, sa stáva závažím, pretože sa ešte len učíte nájsť rovnováhu medzi slobodou a záväzkom, zodpovednosťou a ľahkovážnosťou, múdrosťou a pochabosťou…no hodiny tikajú, dlane máte ľadové a čelo sa vám zarosí.

Adriana stála pred zrkadlom a hľadela na svoju bielu tvár, ktorá kontrastovala s výrazne namaľovanými očami a krvavočervenými perami. Rubínové vlasy mala hrdo vypnuté a dekolt jej odkrývala čierna čipka z jej šiat. Hoci sa nesmierne tešila na ten dlho očakávaný deň, ktorý si vďaka jej úžasným spolužiakom, ktorí boli jedným z najväčších požehnaní jej života, nesmierne užije, bol tu i iný pocit. Najvýstižnejšie by ho popísali výrazy ako melanchólia, nervozita, vážnosť, či tlak. Jej prežívanie patrilo medzi jej najhlbšie vlohy. Umožňovalo jej nasledovať svoj životný cieľ, ktorý spočíval v jej umeleckom poslaní, obohacovalo jej dušu a prispievalo k jej emocionálnej zrelosti. Avšak, čas od času, znášalo olovené závažie na jej srdce a znepokojovalo jej myseľ. Napokon sa však usmiala na svoj odraz, vzala si veci a pokynula mame, že môžu ísť.

V tom istom čase, o pár ulíc ďalej, stála pred zrkadlom i Bea. S hrdosťou a dievčenskou radosťou hľadela na svoj uhladený hnedý uzol, ktorý jej kaderníčka vyčarovala na temene hlavy. Jej myšlienky boli o niečo svetlejšie a rozporuplnosť, ktorá sa možno inokedy na jej dušu občas zniesla, teraz vystriedalo očakávanie a vzrušenie. Odfotila sa s mamou, s otcom, s malou sestrou, a keď ju matka zapínala do šiat, preletela jej hlavou obava, či svoju dcéru stihla naučiť všetko, čo bude potrebovať, či je pripravená alebo zopakuje i niektoré chyby svojej matky. Napriek tomu sa jej kútiky roztiahli do úsmevu a aby zahnala slzy dojatia, vyhlásila, aby sa všetci obúvali, lebo je čas ísť.

V Ivanovom prípade to boli jeho mama a sestra, ktoré sa vykrúcali pred zrkadlom a chystali na veľkú ceremóniu ich zlatíčka. On zatiaľ stál vo svojej izbe a keď si úspešne uviazal a zatiahol kravatu, usúdil, že si ju dá hneď po oficiálnej časti dolu – muži nemajú radi, keď ich niečo zväzuje a bráni im to dýchať. Keď sa zjavil na chodbe, obe jeho obľúbené ženy vystrúhali pár obdivných grimás, sestra sa potešila, že mu veru dobre vybrala oblek, kým mama si naslinila prst a uhladila mu posledný neposlušný vlások, skôr preto, aby spravila ešte aspoň niečo, než preto, že by to jeho vzhľad skutočne potreboval.

Niektorí si vážnosť „zrkadlového okamihu“ ani nestihli uvedomiť, pretože mali od rána akosi naponáhlo. Klára behala po dome len v silonkách a v uponáhľanej maďarčine zvolávala celú rodinu, aby chystali, čo treba, lebo ona ešte nie je ani namaľovaná. I tak si napokon navliekla rifle a tričko, líčidlá nahádzala do kozmetického kufríka a už aj všetci nasadali do auta, aby sa stihla obliecť i namaľovať v škole. To však ešte netušila, že keď dorazí do školy a utiahne sa i s vecami do baru, ktorý bol hneď vedľa slávnostnej haly, začnú prichádzať rovnako uponáhľané dievčatá s úpenlivými prosbami, aby namaľovala aj ich. Tak sa zriadil kozmetický kútik a ak bol niekto skutočne ušetrený sentimentálnosti z nadchádzajúcej udalosti, bola to práve Klára.

Bar sa pomaly plnil maturantami, jedni pobehovali sem a tam, ďalší sa obliekali, ďalší sa pri bare posilňovali tekutým entuziazmom a iní dolaďovali detaily ich programu. Hŕstka chalanov, ktorí boli medzi množstvom dievčat nútení držať spolu, sa nahrnula do baru. Adriana na nich spočinula pohľadom, keď hľadala Améliu a srdce jej od dojatia pokleslo a následne poskočilo. Už to neboli len ich chalani, boli to dospelí mladí muži. Vyzerali, akoby nosili obleky celý život a každý deň, dodalo im to ušľachtilosť a Adriana si s absolútnou, no skrývanou sentimentalitou pomyslela, že sú to odrastení muži, ktorí budú možno už čoskoro úžasnými manželmi, otcami, šikovnými pracantmi a najmä výnimočnými ľuďmi. Vnútorne sa zasmiala nad svojou priam stareckou citlivosťou a šla k nim.

– No teda, chlapci, ale ste sa nahodili, neodhadla by som vás na kravatové typy, – poznamenala sarkasticky a usmievala sa na päť zarazených tvárí.

– Čo je? – spýtala sa začudovane a vytiahla malé zrkadielko, aby skontrolovala, čo sa im na nej nezdá.

– Vyzeráš veľmi pekne, – povedal Ivan vážne a Adriana naňho nechápavo vyvalila oči.

– Naozaj, celkom ako Rose z Titanicu, pristane ti to, – potvrdil Frederik a ostatní spoločne prikyvovali. Adriana rozpačito poďakovala a vrátila im kompliment, no stále nevychádzala z údivu. Keď sa neskôr stretla na chodbe s Beou a privítali sa s akousi väčšou radosťou, než obyčajne, podelila sa s ňou o svoje rozpaky.

– Netuším, čo sa im stalo. Frederik celé štyri roky rozprával, že na Stužkovú ani nepríde a Ivan bol k nám vždy absolútne ľahostajný. Nikdy by som na nich nepovedala, že by dokázali vystrúhať taký kompliment.

– Musíš uznať, že v piatom ročníku sú od začiatku ako vymenení. Už len to, že s nami začali chodiť von. Asi už konečne dospeli, veď mužom to vo všeobecnosti trvá strašne dlho, – usmiala sa Bea.

Vzápätí sa obe vrátili do baru a ich pozornosť pritiahol hlúčik dievčat okolo Lívie. Pribehli k nej teda tiež a všimli si, že sa jej krásne cyklamenové šaty v páse rozpárali, a tak sa musí zavolať jej krajčírke, aby to rýchlo upravila. Dráma, dráma, dráma, ako vždy. Miriam si však  už tradične zachovala chladnú hlavu a šla priateľke naliať za pohárik vodky, aby ju trochu rozveselila v tak smolnej chvíli. Jej pery sa roztiahli do širokého úsmevu, odhalila veľké biele zuby a schuti sa zasmiala.

– No veď hádam nebudeme plakať, alebo čo. Dajme si! – zavelila a Štefan už stál pri nej, aby si štrngli.

V tej chvíli sa vo dverách zjavili Ema a Dagmar, obe vo farebných šatoch, na čo sa na ne Adriana zaškerila a zasmiala.

– Cítim sa, akoby ste ma podviedli. Spoliehala som sa, že moje najväčšie rockové spoločníčky budú držať farby tvrdej muziky.

– Nezúfaj, my sme síce zradili, ale Nela a Dáša sú jedna v červených a druhá v sivých šatoch. A okrem toho, pozri sa na Emine vlasy, – povedala Dagmara a ukázala na priateľkin účes. Jej karmínovočervená hriva bola na vrchu hlavy upravená do hladkých valčekov, kým ostatok bol spustený a pôsobilo to veľmi punkovým dojmom. Adriana vydala pár obdivných tónov a všetky sa spoločne zasmiali.

Po chodbe sa premávalo stále viac a viac prichádzajúcich hostí a všetci hľadeli na vyobliekaných maturantov so srdečným úsmevom. Každý vykúkal svojich rodičov, partnerov, či súrodencov. Barbara pobehovala ako zmyslov zbavená a už tradične stresovala, čo rozosmialo inak veľmi gentlemansky strnulého Karola, ktorý stál medzi dvermi a sledoval jej besnenie.

– Čo sa jej stalo? – zaujímala sa Adriana stojac vedľa Karola a usmievajúc sa na prichádzajúcich hostí.

– Ani neviem, asi sa jej roztrhla pančucha alebo čo.

Osoba, ktorú najviac vykúkala Adriana, sa zjavila o chvíľu. Jej najstaršia priateľka a spolužiačka na základnej i strednej škole, Amélia. Už odmalička boli spriaznené duše a ich povahy, zjav a vôbec všetko na nich, boli akési zvláštne protiklady, ktoré súčasne vytvárali absolútne harmonický celok. Adriana stála vo svojich červeno-čiernych šatoch na kraji miestnosti, vlasy červené a vypnuté. Oproti nej sa takmer až vznášala Amélia s plavými kučerami splývajúcimi na pleciach, v šatoch krémovej farby a dĺžky po kolená, ktoré svojou vzdušnosťou robili z Amélie hotovú grécku bohyňu. Adriana k nej zamierila krížom cez miestnosť, stretli sa presne v strede a privítali bozkom na líce.

– Ako nebo a peklo, – usmiala sa Adriana, čo jej Amélia opätovala zvonivým smiechom.

– Prišli už vaši? – spýtala sa.

– Ešte nie, určite prídu poslední, vôbec by som sa tomu nečudovala.

– Šťastie si asi vyčerpala, keď si docielila, že prídu obaja a ešte budú aj celý večer sedieť vedľa seba, – povedala Amélia a spolu s priateľkou kráčali k baru, kde sa už diali len posledné úpravy a dokonca i vyťažená Klára sa už takmer domaľovala. Onedlho sa k nim do baru pridala aj ich triedna profesorka. Bola skutočne veľmi elegantná, husté tmavé vlasy mala vypnuté a okolo pliec mala na čiernych šatoch bielu labutienku, ktorá jej dodávala až aristokratickú vznešenosť a niektoré dievčatá v miestnosti si tajne zaželali, aby v jej veku mohli vyzerať rovnako elegantne. Usmiala sa na nich a povedala pár milých slov. Každú chvíľu mal prísť začiatok ceremónie. Adriana a Dáša mali na začiatok uviesť krátky príhovor skryté za závesom, spoza ktorého budú maturanti po jednom vychádzať na pieseň Beneath your beautiful, ktorú navzájom zdieľali na Facebooku posledných pár týždňov takmer non-stop a stala sa tak akousi ich maturitnou hymnou. Líviina krajčírka však ešte stále neopravila jej šaty, a tak sa začiatok trochu pretiahol. Adriana sa tomu potešila, keďže obaja jej rodičia dorazili na poslednú chvíľu. Najskôr usadila svojho otca, ktorý okamžite vykúkal, kde sedí otec Bey, s ktorým sa poznal a dúfal, že pri tejto príležitosti prehodia pár slov. Ešte viac sa potešil, keď ho usadila oproti Líviiným rodičom, s ktorými boli kedysi susedia a dobrí známi. Adriana si s úsmevom spomenula na detské výtržnosti, čo všetko s Líviou ako deti postvárali. Mali iba osem, keď sa Lívia odsťahovala a opäť sa stretli až na strednej škole a za tých päť rokov si opäť vybudovali priateľstvo, tentokrát založené na celkom iných zážitkoch. Adrianina mama dorazila celá nervózna z toho, že ju Adriana prinútila prísť vo vysokých podpätkoch a ona v tom nevie chodiť. Keď už obaja sedeli vedľa seba a Adriana sa uistila, že nedôjde k hádke už pred slávnostným otvorením večera, nechala ich ponoriť sa do konverzácie s Líviinými rodičmi, čo vyzeralo ako bezpečné vyplnenie času, za ktorý krajčírka dá dokopy Líviine šaty. Keď sa otočila na odchod, otec ju ešte zastavil.

– To máme teraz čakať, kým Lívii zašijú šaty? Kedy to už začne? Ak si myslíš, že tu budem do neviem kedy len preto, lebo nevedia začať načas, tak si na omyle.

Adriana sa snažila ovládnuť a zachovať si dôstojnosť. Jej mierny úsmev ani o kúsok nepoľavil, hoci adrenalín jej značne rozbúchal srdce. Naklonila sa k otcovi, aby celé okolie nepočulo jej slová.

– Lívii sa roztrhli šaty, o chvíľku jej ich krajčírka dá do poriadku, nikto to nemohol predvídať a tých pár minút navyše ťa snáď nezabije. Ak áno, môžeš pokojne odísť kedy len chceš, hoci aj hneď teraz, – povedala neľútostne s pevným pohľadom a skôr ako jej otec stihol reagovať, otočila sa na podpätku a dôstojne odkráčala cez parket späť medzi svojich spolužiakov. Amélia, ktorá stála v družnom rozhovore s chalanmi, si všimla jej rozčúlený výraz v očiach a vypočula si, ako rýchlo skončilo 15 minút slávy jej rodičov, ktorí sa objavili na tejto výnimočnej a dôležitej slávnosti obaja, obzvlášť preto, že ani jeden z nich nechodil na slávnosti dôležité pre štúdium ich dcéry v rámci záverečných skúšok. Amélia sa usmiala.

– Hlavne sa nenechaj znechutiť, nie dnes.

– Isteže nie, ani ma nenapadne.

– Potrebuje tu niekto pohárik? – reagoval na ich krátky rozhovor Frederik a Adriana so smiechom pokrútila hlavou.

– Rada by som, ale vystúpila by mi do tváre taká červeň, že by som splývala so šatami a to by na videu asi nevyzeralo dobre. Ivan, máš nachystané vtipy? – otočila sa na svojho blonďavého spolužiaka, ktorý bol v abecede hneď po nej, a tak budú na všetkých slávnostných nástupoch stáť vedľa seba a dohodli sa, že si ten čas budú krátiť vtipmi.

– Áno, nejaké mám. Ako sme si to rozdelili? Ja o blondínkach, ty o policajtoch?

– Môžeme aj improvizovať.

– Nezabudni sa potom na mňa pozerať, budem ťa rozosmievať, keď pôjdeš.

– Dúfam, že vystrúhaš nejaký poriadny výraz, aby som náhodou neskĺzla pohľadom na našich.

– Decká, už máme ísť za záves! – dobehla Slávka a všetci sa ako ovečky nahrnuli cez halu k pódiu, ktoré sa skrývalo za oponou. Adriana pohľadom našla Dášu, svoju stredoškolskú spriaznenú dušu a usmiala sa na jej bledú tvár s piercingom v pere, ktorú si dala prepichnúť v čase, keď si Adriana dala prepichnúť obočie. V jedinom pohľade sa skrývala celá ich história. Stála tam vo svojich sivých šatoch, ryšavé kučery stiahnuté dozadu a usmievala sa. Akosi automaticky si skočili do náručia a bez slov či pohľadov presne vedeli, čo sa v tom geste skrýva. Adriana venovala Dáši k Vianociam sonety ich priateľstva. Bolo v nich všetko od ich prvého stretnutia, cez rockové koncerty, čo spolu odskákali, pivo, čo spolu popíjali, emocionálne vrcholy a hĺbky, ktorými spolu bok po boku prešli. Podpora i zrada, slabosť i sila, ruka v ruke už päť rokov spievali rovnakú pieseň a dnes spolu uvedú Stužkovú. Adriana statočne skryla slzu, ktorá jej ušla z oka, akoby tam už skutočne nemohla vydržať a ona ju opakom ruky zotrela. Obe sa zhlboka nadýchli a spolu odišli za oponu. Uchopili mikrofóny a Adriana začala svoju časť.

– Uvedom si svoju mladosť, kým ju máš, nepremrhaj zlato svojich dní počúvaním tých nudných, snahou vylepšiť neschopných, premrhať svoj život pre nevedomých, priemerných a vulgárnych! Toto sú chorobné ciele, falošné ideály nášho veku! Ži! Ži ten úžasný život, ktorý je v tebe. Stále hľadaj nové senzácie a neboj sa ničoho!

– Čo to bolo?

– To povedal Lord Henry mladému Dorianovi Grayovi, keď bol v našom veku.

– A myslíš, že mu poradil dobre?

– Vzhľadom na to, že Dorian prepadol životu plnému skazenosti a napokon spáchal samovraždu, povedala by som, že asi ani nie.

– A to všetko kvôli Henryho rade?

– Neviem, asi skôr preto, ako ju Dorian pochopil.

– A myslíš, že my sme pochopili správne, čo nás učili a čo nám radili?

– Kto myslíš?

– Naši rodičia, učitelia, my jeden druhému…

– To neviem, ale krásne na tom je, že teraz tu už končíme a máme možnosť to ísť zistiť…

 

Niekde uprostred ich prednesu zistili, že Adriane nefunguje mikrofón, a tak sa zdalo, že v sále bolo počuť iba Dášin monológ, čo absolútne zruinovalo celý úvod a Adriana mala pocit, že sa prepadne od hanby. Za oponou nastal stres, no ich triedna profesorka ich upokojovala a následne vyšla spoza opony, lebo už začala hrať hudba a bol na rade jej nástup. Adriana sa ovievala, aby ju z celého toho fiaska celkom neporazilo a sadla si na schodík, čo predchádzalo náhlemu vztýčeniu sa na rovné nohy a zhíknutiu. Zdalo sa, že na schodoch bolo čosi mokré a Adrianine šaty boli teraz ozdobené veľkým mokrým fľakom. Kým ju chytil chvíľkový záchvat paniky, ostatní sa snažili ovievať a sušiť jej šaty, čo bolo nesmierne vtipné najmä v Ivanovom podaní, ktorý so smiechom vial Adrianinými šatami a fúkal jej na zadok. Keď bol rad na Ivanovi, ktorý sa vydal v stopách triednej na parket a za tónov piesne Beneath your beautiful prechádzal svojou minútou slávy, prišla Dáša, ktorá bola vrátiť mikrofóny a s povzdychom si sadla na rovnaký schod, ktorý stál Adrianu mokrý fľak na zadku. Keď všetci zhíkli a pokynuli jej, aby vstala, bolo už neskoro a Dášine sivé šaty mali zrazu rovnaký vzor ako tie priateľkine. Bol to pridusený smiech a zúfalá rezignácia podfarbená komickosťou posledných okamihov, čo vyprevádzalo Adrianu na jej prechod cez parket. Možno práve tomu vďačila za to, že sa nemusela nútiť do úsmevu a že kráčala tak bezstarostne, že isto pôsobila veľmi neslávnostne. Keď dorazila na svoje miesto vedľa Ivana, vydýchla si a spolu sa zasmiali. Až vtedy si všimla, aká bola sála vlastne krásna. Zeleno-ružová výzdoba nepôsobila ani zďaleka tak cirkusovo, ako očakávala, osvetlenie bolo veľmi príjemné, opona plná ich fotografií, rodičia hľadiaci na nástup svojich dospelých detí s mlčanlivou slávnostnosťou a kameramani behajúci kade-tade, akoby sa natáčalo prechádzanie hollywoodskych hviezd po červenom koberci. Adriana s hrdosťou hľadela na nástup Ivety, Frederika, Kláry, Dáši, ktorej fľak na zadku stihol úspešne vyschnúť a usmievala sa.

– Recept na čokoládový zákusok pre blondínky: Najskôr ošúpte päť škatuliek lentiliek… – začula Adriana po svojej pravici a vyprskla do smiechu. Dášina mama, ktorá sedela hneď vedľa miesta, kde boli nastúpení, sa na ňu zvedavo pozrela a ona náhle zvážnela, hoci kútiky sa jej stále rozširovali do úsmevu.

– Mal si ma varovať, – povedala a otočila sa za seba na Nelu v krásnych červených šatoch s pôvabom flamencovej tanečnice a vystrúhala grimasu, čím poslala vlnu smiechu na celý zadný rad.

– Už ide Barbara, o koľko sa stavíme, či na tých podpätkoch spadne alebo prejde celým parketom? – zasmiala sa Adriana a Ivan sa zatváril, akoby nad jej ponukou seriózne uvažoval. Chvíľu s úsmevom sledovali Barbaru, Lenku, Štefana, Danicu a ostatných až po Améliu. Keď sa vynoril Oto s bordovým vankúšikom, na ktorom boli popripínané tie slávne zelené stužky symbolizujúce nádej, začalo sa križovanie maturantov. Prvý sa vždy križoval s posledným. Najskôr šiel Oto s Ivanom a po nich nasledovali alfa a omega, Adriana a Amélia, ktoré sa v bode ich stretu na seba usmiali veľavravnými pohľadmi, ktoré obsahovali tak veľa, že to okrem nich nemohol pochopiť nikto na svete. Keď Adriana ladne dokráčala na svoje stanovište vedľa Ivana, na chvíľu pozrela na svojich rodičov, ale zakrývala ich obrovská váza. Potom sa otočila na Ivana.

– Hovorí jeden policajt druhému: „Počuj, môj syn je taký sprostý, že to si ešte nevidel. Ukážem ti to. Hej, synu, poď sem.“ „Áno, tati?“ „Počúvaj, choď do mojej roboty a pozri sa, či tam som.“ „Dobre, tati.“ A odišiel. Druhý policajt pokrúti hlavou a hovorí: „No ten je ale ozaj sprostý, veď tam mohol zavolať.“

Ivan vyprskol a Adriana sa zasmiala spolu s Ivetou, ktorá povolila svoj strnulý pohľad, keď začula jej vtip.

– Mám príšerne sucho v ústach, – sťažoval sa Ivan.

– Ani mi o tom nehovor, o chvíľu asi vyschnem, – pritakala Adriana,.

– Lenže ja som moderátor, o chvíľu idem rozprávať.

– Za nami na stole je voda, vyzeralo by zle, keby sme si naliali?

– Neviem, riskneme to?

– Ešte chvíľu vydržím.

Nasledoval krátky príhovor ich triednej a začalo sa stužkovanie. Ivan vyhlásil Adrianino meno a ona vykročila smerom k profesorke, ktorá jej pripla na šaty zelenú stužku s jej menom. Podanie ruky, poďakovanie, prechod k stolu so sviečkami, zapálenie svojho ohňa, úklon na jednu stranu, úklon na druhú, potlesk, návrat na stanovisko. Ani to nebolelo. Stáť však na jednom mieste, kým to absolvovalo všetkých 33 ľudí už predsa len trošku bolelo, najmä nohy v tých vysokých podpätkoch. Dôkaz prišiel s poslednou pripnutou stužkou a zdá sa, že Amélia bude mať v pozadí svojich fotiek odpadávajúce dievčatá. Nela a Radka sa totiž obe zložili, a tak poputovali na stoličky za oponu, aby sa mohla ceremónia dokončiť. Adriana sledovala, ako ich usádzajú a nalievajú im vodu. Daň za nervozitu, náročnú obuv, očakávania, vážnosť situácie… Potom sa usmiala, otočila a naliala vodu sebe i Ivanovi. Obaja sa otočili a na jeden šup do seba vliali pohárik. Keď sa Adriana otočila späť, všimla si z diaľky vyčítavý pohľad svojej mamy a hneď jej došlo, že to muselo vyzerať, akoby do seba kopli panáka. S pohľadom upretým do zeme sa zasmiala a sledovala , ako sa schyľuje k príhovorom. A tak to šlo, príhovor k rodičom, k triednej, k spolužiakom… Keď tam Klára stála vo svojich krásnych zelených šatoch a hovorila o všetkom, čo spolu za tie roky prežili, pripomínala im, aký sú úžasní kolektív, ako ich prozreteľnosť spojila a ako vytvorili tú najúžasnejšiu komunitu ľudí, druhú rodinu, dievčatám sa do očí tisli slzy a Adriana, na svoje vlastné prekvapenie, to dôstojne ustála a vedela, že jej slzy ešte len prídu v iných momentoch, v momentoch, ktoré bude sprevádzať menej pozlátka.

Konečne prišiel čas na prípitok.

– Už som sa nevedela dočkať, – zahlásila Adriana a spolu s Ivanom svižne zdvihli svoje poháre s vermutom. Všetci si navzájom poštrngali a potom so svojimi pohármi prešli i okolo všetkých profesorov. Adriana s povzdychom vykročila, aby si štrngla i so svojimi rodičmi, ktorí, ako sa zdalo, nemali čas pochytiť sa a boli v celkom slušnej nálade v družnom rozhovore s Líviinými rodičmi.

– Na zdravie! – oslovila ich a obaja si štrngli s nealkom. Zdalo sa, že prišla práve uprostred otcovho celebritného prejavu o tom, ako už 15 rokov nemal ani kvapku alkoholu a jeho známi obdivne prikyvujú. Pousmiala sa nad jeho hrdým výrazom a dôležitosťou v jeho hlase, keď o tom hovoril. Keď sa rozhliadla po sále a videla všetkých odetých do gala ako si pripíjajú, spomenula si na Veľkého Gatsbyho a jeho „belasé záhrady, v ktorých muži a dievčatá prichádzali a odchádzali ako mole medzi šepotom, šampanským a hviezdami.“

Miriam jej pokynula, že je čas na kvety a tanec, takže sa vzdialila, odložila svoj vyprázdnený pohár s prípitkom, vzala z košíka ružu pre mamu a vyzvala otca do tanca. Okamih, ktorého sa obávala celých päť rokov, rodičovský tanec. Ťažko povedať, či bol ten okamih menej príjemný Adriane alebo jej otcovi, no letmý pohľad na Beu a jej otca ich presvedčil, že v tom nie sú sami a o chvíľu už tancovali vedľa nich a pravidelne sa obzerali, kedy skončí pieseň a niekto už odíde z parketu, aby mohli odísť i oni. Kameraman sa zastavil hneď pri nich a Adrianin otec mu so smiechom začal vysvetľovať, nech ich, preboha, nenatáča.

– Prepáč, – povedala Adriana ležérne, keď otcovi stúpila na nohu a nervózne hľadela na Beu s jej otcom, ktorý sa v tom okamihu svojej dcéry pustil a zamieril k stolu, na čo zavelila koniec i Adriana, poslala otca k stolu a šla za Beou. Chytila ju pod pazuchu a spolu vykročili k ich stolu.

– Najhorších päť minút môjho života, – povedala a hľadela na spolužiakov a spolužiačky, ako vykrúcajú svojich rodičov.

– Niečo mi o tom hovor, ešte ide učiteľský tanec, – poznamenala Bea, podišla k stolu a bez ďalších slov nalievala sebe i Adriane biele víno. Štrngli si a napili sa, opreté o stôl, sledujúc priebeh učiteľského tanca, ktorý vystriedal ten rodičovský.

O chvíľu už sedeli na svojich miestach a púšťali sa do večere, avšak v rovnakom čase sa začali robiť fotografie, a tak striedavo odskakovali od jedla na parket a pózovali fotografom. Adriana si povedala, že hoci je to už vopred stratená vec, spýta sa rodičov, či by sa s ňou neodfotili. Nesmelosť bokom, Stužková je iba raz za život a keď môžu mať rodinné fotky všetci jej spolužiaci, mohla by mať aj ona. Na jej obrovské prekvapenie sa obaja jej rodičia ochotne postavili a šli sa s ňou odfotiť. Mama po pravici, otec po ľavici, úsmev, cvak a rodinný portrét bol hotový. V duchu ďakovala za vymoženosti dvadsiateho prvého storočia. Pri predstave, ako dlho sa muselo kedysi pózovať na obrazy, ju striaslo.

Absolvovala ešte niekoľko fotení, skupina francúzštiny, skupina slovenčiny, skupina taliančiny, telesnej, a tak ďalej, až kým to nezačalo byť skutočne smiešne. Po všetkých rodinných, skupinových, učiteľských fotkách, prišli ľubovoľné fotky rozbesnených maturantov. Tých pár chalanov, čo v triede mali, sa po rokoch absolútneho odstupu od prevažnej väčšiny dievčat, ochotne zapojili do všetkého, čo sa v ten deň dialo. Každá hoteláčka chcela mať fotku s chalanmi, preto iba stáli v jednej póze a striedali medzi sebou každé dievča z triedy. Jednej objali ramená, druhú vzali medzi seba, tretiu vzali na ruky… od milých a serióznych fotiek sa škála nápadov vlnila až po komické fotografie, kde Zitka chalanov otočila chrbtom a s víťazoslávnym výrazom im uchopila zadky.

Adriana sa opierala o pódium s pohárom vína v ruke, keď sledovala fotenie drobnej Zitky s veľkou osobnosťou. Vyzerala tak dôstojne, vyrovnane a súčasne pripravená zabaviť sa a vyšťaviť tento výnimočný zážitok až do poslednej kvapky. Zitka mala na sebe elegantné čierne šaty a plavohnedé vlasy mala vypnuté do komplikovaného, ale rovnako elegantného účesu. Pred pár týždňami prišla o maminu, ktorá náhle a nečakane zomrela a nechala na svete tri úžasné deti, dvoch starších bratov a devätnásťročnú Zitku. Celá trieda šla autobusom na pohreb, aby vzdala úctu nielen Zitkinej mamine, ktorú už z početných hoteláckych akcií všetci poznali, ale najmä Zitke, ktorá tak statočne niesla kríž, ktorý jej nebesá pridelili. Adriana si bola istá, že by podobnú situáciu nikdy nezvládla s takým šarmom a dôstojnosťou ako to drobné, ale silné dievča. Čo si na nej totiž najviac vážila, ako vlastnosť, ktorú tak zriedka vidieť medzi ľuďmi, bolo, že tak ako ľudia tradične svoje pocity skrývajú, potláčajú slzy a emócie, aby ich neskôr spracovali v súkromí alebo vyventilovali v podobe závislostí, chorôb či psychických blokov, Zitka svojim emóciám vždy čelila. Keď sa cítila zle, plakala, či to niekomu pripadalo vhodné alebo nie. Lenže na druhý deň už bola pekne krásne s vecou vyrovnaná. Zatiaľ čo tí ostatní, čo sa tak „statočne“ s emóciami pasujú, majú z potlačených vzlykov dušu roztečenú na všetky strany, zmenenú na jedovatú rieku, ktorú držia pokope stuhnuté blokády zabitých sĺz. Dôstojnosť, šarm, vztýčená hlava, hrdosť a sila, hoc vo vlhkých očiach, to sú kvality, ktoré si Adriana cenila a v súkromnej debate svojich vlastných myšlienok, s nepatrným úsmevom, pozdvihla svoj pohár na česť tejto malej-veľkej osoby, ktorá práve lapala mužské zadky.

Jedlo nechutilo bohvieako dobre a väčšina maturantov ho jedla studené, keďže vkuse niekde pobehovali. Karolína, vysoká, štíhla a bláznivo energická dievčina, ktorej Adriana miestami závidela bezodnú studnicu životaschopnosti, pobehovala sem a tam s jej kratšími bledohnedými vlasmi strihanými kúsok pod ušami, ktoré za svižným krokom jej tela ledva stíhali doviať na svoje miesto. Jej ružové šaty hodné princeznej Arabely, ktoré by mali byť hlavnou pýchou ženy, ktorá ich nosí, boli v jej prípade iba kulisou jej ešte výraznejšej charizmy, ktorej detinská hravosť sa po minuloročnej letnej práce na Cypre jemne vycibrila a dnes je z nej akýsi rafinovanejší odvar poznačený „dospeláckymi“ skúsenosťami. To isté leto strávila na Cypre i Adriana, na jeho opačnom konci, a boli to prevratné tri mesiace v jej živote. Keď však uvidela, čo urobil s Karolínou, dospela k záveru, že ten ostrov je niečo ako Bermudský trojuholník. Nestrácajú sa v ňom však lode a lietadlá, ale chmáry, bloky, tlaky a všetky možné odchýlky a nevyrovnanosti osôb, ktoré tam osud vyšle na nápravnú misiu.

Vysoké podpätky boli niečím, čo ste s Karolíninou neviazanosťou skrátka nedokázali zlúčiť. Tie totiž vyžadujú sústredenosť, žena ich musí dokonale ovládať, aby, preboha, neovládli ony ju. Karolínina bezprostrednosť však nedovoľovala tejto krásnej dievčine súmerných čŕt tváre a bezchybnej pleti, aby ju niečo obmedzovalo, preto veľmi rýchlo zladila svoje šaty s pohodlnými botaskami a Adriana uznala, že to urobila s pôvabom a sebavedomím, čo je jediný spôsob, ako si môže žena obliecť čokoľvek a nebude vyzerať smiešne. Pochopiteľne, Karolína nad týmto tajomstvom vôbec nepremýšľala, odhalila ho podvedome a necielene.

Adriana stála pri stole, kde sedeli Ivan s Frederikom a nalievali si drahú whisky. Ako tak sledovala celú miestnosť, zdalo sa jej, akoby všetok ruch stíchol, akoby niečo spomalilo čas a cingot príborov, klopkanie podpätkov, hudba, veselá vrava, všetko k nej prenikalo len akoby cez zvukovú clonu. Bol to jeden z tých okamihov, keď sa preniesla do role pozorovateľky života a jej vnem sa znásobil a prepol na jemnejšiu úroveň jej existencie, nezaujatú, citlivú a chvíľu cítila božskú perspektívu, ktorá ju ako nevedomého a materiálne obmedzeného človeka mierne desila a spôsobila jej slabý závrat. Pridržala sa stola a pocítila, ako ju zalial studený pot. Pohľad jej spadol na dva poháre naplnené zlatistým mokom a zvuk kociek ľadu, ktoré praskli, keď narušili pokojnú hladinu tekutiny, jej pripadal tak hlučný, až to zabolelo nielen jej ušné bubienky, ale i dušu. Na tie kocky ľadu vo whisky akoby sa zvuková clona vôbec nevzťahovala. Zapískalo jej v ušiach a všetko sa vrátilo do normálu, sotva to celé trvalo viac ako pár sekúnd. Rýchlo sa otriasla a všimla si, ako na ňu máva Amélia svojou bielou rukou ozdobenou starožitným prsteňom, ktorý mal byť podľa veštice spojovacím bodom medzi ňou a jej budúcim manželom.

– Máme sa ísť pripraviť, začne program, – povedala jej a jej úprimne dobrá nálada ju v stotine sekundy prebrala späť do reality. Všetci sa smiali a zabávali, miestnosť bola plná úžasnej energie a bol čas, aby šou pokračovala. Prvým bodom programu bolo Zitkino a Ramonino vystúpenie so šnúrou na bielizeň. Malá a vrtká Ramona bola už roky tanečnicou a preslávená tým, že obľubuje kabelky, obzvlášť, ak ich platia jej frajeri. Adriana však toto milé a nedokonalé stvorenie zbožňovala. Nesúdila ju a vždy ju brala takú, aká je. Jej malá Ramona s črtami orla, ako sa spolužiaci často vtipne vyjadrovali, čo Adriane, ktorej nos bol rovnako krivý ako ten Ramonin, pripadalo vtipné. Ramona bola prototyp bežnej ženy v jej veku, jednoduchej a priemernej, no boli veci, ktoré ste na nej skrátka milovali. Ako to, že ste jej mohli povedať čokoľvek a nikdy sa neurazila, prípadne sa rozkošne ohradila, akoby to urobilo dieťa, ktoré ešte nepreniklo k tajomstvám intelektuálneho suchého humoru, irónie, či sarkazmu. Napriek tomu ste ju proste museli zbožňovať, tak, ako zbožňujete deti. Neposlušné, nerozumné, občas až zlomyseľné, no čisté a ľudské. Veď oni sa to raz všetko naučia, vyrastú z toho. Tak je to aj s dušami, duša nestarne ako telo, nemeriame ju časom, ale skúsenosťami, sebareflexiou a spôsobom, ako čas využívame. Niekto sa vyvíja postupne a rovnomerne, niekto čaká na udalosti, ktoré ho posunú míľovými krokmi. A tak sa Adriana snažila nesúdiť iné ľudské bytosti, iba ich milovať, lebo pochádzajú z rovnakého cesta, iba zvolili iný postup a iné spôsoby svojho vývoja. Snažila sa nájsť, čo sa od Ramony môže naučiť a čo by mohla, naopak, naučiť ona ju. Hľadala, čo majú spoločné, nie čo ich odlišuje. Retrospektívne hĺbala nad všetkým, čo spolu prežili a keď sa Ramona vracala z programu, kde dala dvom otcom do rúk špagát a tvárila sa, že po ňom bude chodiť, čím ich takmer úplne vydesila, Adriana sa na ňu srdečne usmiala a spolu sa vybrali späť do baru, kde sa prezliekli na ďalší vstup – ich spracovanie muzikálu Chicago. Chicago je muzikál o vrahyniach, ktoré zabili svojich mužov, odohráva sa vo väzení a tieto ženy rozprávajú svoj príbeh. Protagonistkami boli Maťa, Soňa, Ramona, Klára, Amélia a Adriana. Oblečené boli v čiernom, zväčša roztrhanom odeve, ktorý pôsobil zvodne a zlovestne zároveň. Prvý výstup patril Mati a Štefanovi, ktorí znázornili príbeh ženy, ktorá svojho muža zabila preto, že bol otravný, praskal bublinami zo žuvačky a tak vypálila pár varovných výstrelov…do jeho hlavy. Výstup zakončili tangom a na scénu prišla Soňa so svojim manželom Frederikom, ktorý bol mormón a mal šesť žien. Pripravila mu večeru, no niektorým mužom arzén nerobí dobre… Po nej prišla Ramona s mužom Karolom, ktorý jej spravil takú žiarlivostnú scénu, až jej z toho nabehol na nôž…najmenej desaťkrát. Nasledujúci príbeh Kláry a jej muža Ota bol v maďarčine a vysvitlo, že Klára, odetá v bielom, bola vlastne nevinná a svojho muža nezabila. Améliin príbeh jej sestry Dáše a jej priateľa Ivana skončil neverou v pozícii číslo sedemnásť s názvom „Roznožka.“ Keď ich oboch zabila, prišla na rad Adriana so svojim bisexuálnym priateľom Karolínou, ktorý bol veľkým umelcom a po nociach sa hľadal v náručí iných žien a mužov. Ich rozchod spočíval v umeleckom nesúlade, lebo on sa videl živý, ale ona ho videla mŕtveho…

Po spoločnom tanci a obrovskom potlesku sa všetci poklonili. Atmosféra nikdy nebola uvoľnenejšia, radostnejšia, viac naplnená hrdosťou, slávnostnosťou a súčasne komikou, ako v tú noc. Keď sa neskôr Adriana rozprávala so svojim otcom, priznal, že jej rozprávanie o ich dokonalom kolektíve nebolo vôbec prehnané. Sršalo to údajne z každého z nich, tvorili dokonalý kolektív, ktorý vyžaroval nesmiernu súdržnosť a aby sme jej otca mohli citovať:

„Každý z vás je čistý blázon, ale že každý jeden!“

V rámci programu sa predviedla i Karolína, ktorá mala značný spevácky talent. Zaspievala dve piesne, z čoho jednu venovala svojim spolužiakom, ktorí súdržne stáli na pódiu, kým ona plávala po parkete vo svojich krásnych šatoch a spievala svoju krásnu výpoveď. V refréne piesne „We are young“ sa k nej všetci pridali, spontánne zoskočili z pódia a sprievodným potleskom ju podporili na parkete. Spontánnosť prešla až do improvizovaného beat boxu Karola a Karolíninych melodických vkladov. V závere priniesla triedna Karolíne kvety a v očiach mala pýchu i dojatie. Na viac sĺz však nebol čas, všetci utekali späť do zákulisia, aby sa pripravili na ďalšiu časť programu, tú záverečnú. Obliekli si biele plášte, ktoré ich sprevádzali štúdiom počas praxe v hale, kde prestierali na rôzne akcie. Každý zopäl ruky a za slávnostného sprievodu piesne Ameno napochodovali do haly. Kľakli si do kruhu, párkrát sa do rytmu poklonili a Frederik podišiel ku kartónovému juke boxu. Stlačil gombík a hudba sa zmenila na hip-hop, na čo všetci chalani zhodili biele plášte a začali tancovať taký nepodarený breakdance, že všetci takmer popukali od smiechu. Bola to absolútna groteska, až kým ich nezrušila ďalšia skupinka, ktorá si pustila pieseň Dragosta din tei od skupiny O-zone a ich prevedenie akéhosi „cool“ lietadla bolo rovnako nezabudnuteľné. Zitka prepla na trochu exotickejšie rytmy, konkrétne pieseň Hafanana od Maduaru a Adriana s ostatnými dievčatami jej skupinky nabehla na parket v krepovej sukničke a havajskými kvetmi okolo krku. Po nich nasledovalo jedinečné prevedenie obrovského hitu predošlého roka, Gangnam style, ktoré vyrážalo dych a napokon jedinečné „I’m sexy and I know it“ v podaní dievčat a Karola, ktorý dal jemne vulgárnemu a erotickému tancu ten pravý humorný charakter. Napokon sa zjavila Soňa v nevkusných šatoch a bielych ponožkách v sandáloch, ktorá sparodovala Diridondu zo známej relácie Repete, ktorej zastaranosť sa postarala o obrovský úspech v podaní Sone a ostatných hotelákov, ktorý sa postarali o sparodovanie ostatných muzikantov v jej pozadí. Toto rozprúdilo zábavu a všetci vybehli vziať svojich rodičov na parket. Adrianini rodičia by v žiadnom prípade tancovať nešli, a tak sa podujala na to, aby pozbierala plášte a všetko, čo na parkete zavadzalo. Tejto prvej tancovačky sa nezúčastnila a utiahla sa do baru, kde sedela i Radka, ktorá sa po svojom kolapse počas Améliinho stužkovania stále cítila slabá. Adriana si na chvíľu sadla a následne sa prezliekla späť do svojich šiat. Keď sa vrátila do sály, zábava bola v plnom prúde. Karolína vykrúcala svoju rovnako bláznivú sestru a otca, Dáša a Ema tancovali so svojimi priateľmi. Dobre sa zabávali i Ivetka a Lenka, ktoré tancovali spolu a usmievali sa. Lenka mala skutočne krásne tmavozelené šaty v kombinácii s čiernou, ktoré sa k nej veľmi hodili. Bola srdcom misionárka, zaujímala sa najmä o Indiu. Milovníčka sypaných čajov a orientálnych krajín mala svoje sny a odhodlane za nimi kráčali, vďaka čomu nebolo pre Adrianu vôbec ťažké nájsť s ňou spoločnú reč. Ivetka bola síce menej zhovorčivá, no milá osoba a ako si neskôr Adriana všimla, mala na stužkovej i svojho priateľa a usmievala sa pri ňom o čosi viac, než obyčajne.

Slávka a jej priateľ sa pridali k Zitke s priateľom a Karolíne. Tvorili spolu pekný malý kolektív a Adrianu ich šťastie úprimne tešilo. Je krásne niekam patriť. Slávka sa na ňu usmiala a ona jej úsmev opätovala. Ona a Slávka sa mimo školy nestýkali vôbec, no Adriana ju vždy mala v obľube. Slávka mala o veci nefalšovaný záujem a to je už dnes veľmi raritné. Bola nesmierne prajná, čo bolo veľmi dobre viditeľné i na jej podpore voči Karolíne, ktorá sa snažila nasledovať volanie hudby. Diana u nej nikdy nezaznamenala ani štipku závistlivosti, iba dobrosrdečnú spriaznenosť so svojimi priateľmi. Ona a jej priateľ už boli zohratá dvojica a keď si Adriana pri pohľade na nich spomenula na ich babské rozhovory o sexuálnych trapasoch, musela zadusiť smiech pohárom vína.

Bola to iba chvíľa, čo tam stála tak sama. Na kraji parketu tancovala skupinka, v ktorej bolo pre ňu čestné miesto a keď sa k nej priblížila, všetci ju veselo vítali a pobádali, aby sa pridala. Oto a Amélia tu nacvičovali Hriešny tanec, Bea sa ležérne vykrúcala vedľa Frederika, Ema, ktorá tancovala vedľa svojho priateľa mala ešte oblečenú krepovú sukničku a okolo krku kvety, vďaka čomu vyzerali, akoby práve prišli z medových týždňov na Havaji. Dagmara a Klára vyvádzali, vyskakovali a tancovali ako besné a Adriana sa veselo hodila medzi ne a stiahla so sebou i Beu.

– Tvoj otec práve stojí pri stole s tým mojím, – ozvala sa Adriana a už utekala na miesto činu, kde o chvíľu pribehla i Bea.

– Aha, tu sú naše maturantky. Vieš, Jano, ako ja vždy hovorím, už to len vydať a nech to dostanem z domu, – vyhlásil Bein otec a napil sa vína. Dievčatá si vymenili pobavené pohľady a nasledujúc jeho príklad si tiež odpili zo svojich pohárov.

– No neviem, či sa Adriana niekedy vydá, ale to nevadí, veď majú čas. Ešte ich čaká škola.

– Ale veď áno, máš pravdu. Takže vravíš, že si nechal pitie? Takto si sa polepšil? No ja si veru dám, – povedal Bein otec a ukázal na svoj pohár vína.

– A Bea veru tiež, akurát som ju minule nachytal pri chladničke ako pije mlieko, hneď som vedel, že prišla domov opitá, lebo sám som jej nedávno hovoril, že na suchoty je dobré mlieko, – začal Bein otec a tá sa takmer zadrhla vínom.

– Kedy to len bolo? Asi mesiac alebo dva dozadu.

– To bolo vtedy na mojej oslave narodenín? – preriekla sa Diana a Bea jej venovala vyčítavo-pobavený pohľad.

– To som si mohol myslieť, že v tom mala prsty Adriana. Jej oslava narodenín, ako inak, – smial sa i Adrianin otec a ten Bein chlácholivo hodil rukou.

– Tým si musia prejsť, aj my sme tým prešli.

Dievčatá sa radšej vzdialili a nechali otcov, aby dokončili svoj zaujímavý rozhovor bez nich. Keď Adriana prechádzala k stolu, zastavila ju Amélia, ktorá jej podávala ruku profesora telesnej výchovy.

– Vystriedaj ma, ja už nevládzem, – povedala a skôr, než stihla Adriana argumentovať, tancovala s mladým telocvikárom. Neznášala tanec, nikdy jej to veľmi nešlo a nevedela ani, o čom by sa s telocvikárom rozprávala, no situácia vyžadovala, aby urýchlene konala a tak pomerne zručná v komunikácii vyrukovala s témou vždy, keď náhodou nastalo trápne ticho. Keď prešli dve piesne, bolo úplne jasné, že obaja hľadali zámienku, aby skončili a keď sa to nedarilo, profesor jednoducho povedal, že stačilo a hoci to bol rozpačitý záver a Adriana nenávidela trápne situácie, bola rada, že sa odtiaľ dostala, nech už to prebehlo akokoľvek.

Karolína už dávno nemala na sebe ani šaty a pobehovala v červených šortkách a s mikrofónom v ruke. Dominika, nízka a pekná blondínka, ktorá večne stresovala, zvreskla v záchvate rozjareného tanca, čo pôsobilo o to uvoľnenejšie, že to bola práve Dominika, ktorá väčšinou funguje na upokojujúcich bylinkových tabletkách. Vyzula si topánky a vo svojich úzkych tyrkysových šatoch tancovala akýsi odzemok, čo Adriane pripomínalo Rose z Titanicu, keď tancovala s Jackom v tretej triede. Adriana sa ešte raz zastavila pri rodičoch, ktorí spolu s tými Líviinými sledovali obrazovku, kde sa premietali fotky a skonštatovali, že kým Adriana je na všetkých, Lívia tam chýba.

– Podľa mňa Lívia vždy fotila, preto ju nikde nevidno, – vážne skonštatoval jej otec a Adrianu to rozosmialo. Nezdržala sa však dlho, pretože nadišla polnoc a s ňou i rozdávanie tortičiek. Táto ceremónia pozostávala z krátkej básničky, ktorú napísali spolužiaci pre seba navzájom, piesne, ktorú si každý vybral na svoj výstup a prevzatie tortičky so svojim menom. Nastupovali z chodby a každý niesol svoju sviečku. Postavili sa do radu a čakali, kým budú vyhlásené ich mená. Prvá šla Adriana, Ivan odrecitoval báseň o nej, ktorú jej zložila Amélia, DJ pustil pieseň podľa jej výberu, a to „Make me wanna die“ od The Pretty Reckless a triedna jej odovzdala tortičku s jej menom. Takto to pokračovalo až po Améliu, ktorá šla posledná. Nasmiali sa na vtipnosti a výstižnosti básničiek a každý si užil svoju pieseň. Karol tú svoju obohatil i o tanečnú kreáciu, čo vyvolalo obrovský potlesk.

Nasledovalo odovzdanie darov pre triednu profesorku, všetky jej „dietky“ si posadali na zem a s pokorou a radostným očakávaním vzhliadali k žene, ktorá im, ako Karolova mamina povedala v príhovore, „bola druhou matkou.“ Tá s dojatím prehovorila slovami, ktoré hladili dušu každého jedného mladého dospelého, ktorý poslušne sedel pred ňou.

– Premýšľala som, ako vás nazvať, aby som vás primerane popísala. Tých slov by bolo viac, príjemných a niekedy i menej, no na jazyk sa mi derie iba jediné. Ste úžasní.

Jej slová sprevádzali slzy v očiach a jej hlas zlomili emócie. Preto začali mlčky otvárať prvý darček a keď uvidela matematické hodiny, zakryla si ústa, aby zadusila prekvapený vzlyk. Ich triedna profesorka učila matematiku a hodiny, ktorých jednotlivé cifry boli znázornené matematickými úkonmi, boli dokonalým darom pre túto úžasnú ženu. Ďalší dar mala odovzdať Slávka a keď jej dali do rúk mikrofón, Adriana sediac vedľa nej začula tiché:

– To mám hovoriť? Veď som si nič nepripravila.

Paniku v jej hlase však okamžite skryla, keď sa zrak triednej profesorky uprel na ňu a na dar v jej rukách.

– Tak toto je tiež pre vás a aby som trochu naznačila, o čo ide, tak vám poviem len toľko, že vám budeme mávať, – uviedla napokon veľmi vhodne Slávka a ostatní sa zasmiali. Keď triedna zistila, že dostala let balónom, zachvátila ju ďalšia vlna sympatického dojatia a hneď mikrofónom upovedomila o tomto výnimočnom dare i zvyšok sály. Mraky odzbrojujúceho dojatia sa rozplynuli v momente, keď prišiel rad na pitie šampanského. Triedna priniesla džbán, do ktorého sa nalialo šampanské a doň sa strčilo množstvo farebných slamiek. Za normálnych okolností sa slamky nepoužívajú a všetci pijú len tak z džbánu, no obavy z infekcie zavládli i v tejto rodinnej atmosfére a zriadil sa originálny spôsob ako byť opäť inými. Každý, kto sa napil z jednej slamky, si ju vytiahol a odovzdal džbán ďalej. Pri tomto rituáli stáli všetci v kruhu a hrali im nesmrteľné mládežnícke piesne od skupiny Elán. V závere, keď už všetci dopili, triedna zabalila prázdny džbán do plachty a rozbila ho na malé čriepky, z ktorých si každý vzal ten svoj pre šťastie.

– Ešte by som si dala šampanské, – zahlásila Elis a Adriana na ňu potmehúdsky pozrela. Elis bola jednou z jej rockovo ladených kolegýň, svedomitá študentka, ktorej diabolský potenciál objavila Adriana iba v posledných rokoch, no predpovedala ho od samého začiatku. Podnecovala v nej nábeh na všetko skazené a pôžitkárske, čoho by sa mal zúčastniť každý mladý človek, aby žil naplno.

– Zbožňujem, keď niečo také povieš, čo piješ? – povedala spokojne Adriana, chytila ju za plecia a odviedla k stolu.

– Frederik, máš peknú kravatu, – vystrúhala Adriana kompliment svojmu spolužiakovi, ktorý stál vedľa nich.

– Chceš ju? Dám ti ju? Aj tak si ju už dávam dolu.

– Tak daj, – povedala a vzala čiernu kravatu s fialovým vzorom, prehodila si ju okolo krku a obaja sa na tom zasmiali mierne pripitým smiechom.

Po ceremónii s džbánom už niektorí rodičia odišli domov s Adrianinou mamou na čele. Veľmi rýchlo sa s ňou rozlúčila a utekala domov, kým jej otec, našťastie, sa rozhodol zostať aspoň na druhú večeru, aby ochutnal guláš, lokše a kačicu.

– Ty si aj niečo jedla? Naber si tiež, mama odišla, tak si môžeš sadnúť na jej miesto.

– Trochu si dám, ale vyzerá to byť dosť mastné, hádam nám nepríde z toho zle, – povedala a spolu s otcom si sadli k stolu.

– Adriana, ty si tu hotová hviezda, stále o tebe počúvame, – ozvala sa Líviina mama.

– Naozaj? A čo hovoria?

– Vraj odchádzaš na školu do Anglicka?

– Nuž, áno, na Kent, ale musím ešte zmaturovať na čisté jednotky a urobiť jedni medzinárodné skúšky z angličtiny na úroveň C2, – povedala a trochu sa červenala. Nebolo jej príjemné, keď sa dozvedela, že sa o nej rozpráva. V mnohých ľuďoch úspech vzbudzuje nepríjemnú závisť a každé vaše slovo potom z ich pohľadu znie ako provokácia.

– Keby to tak išlo aj našej Lívii. Robí na doučovaní aspoň nejaké pokroky? – spýtal sa Líviin otec.

– Myslím si, že áno, hoci známky zo školy o tom nesvedčia. Je už totiž trochu neskoro začať od základov, ktoré jej chýbajú, – povedala opatrne a snažila sa, aby svojimi slovami Líviu príliš nepotopila.

– Ale počula som, že chce skúsiť záhradnú architektúru, tam ten jazyk nebude až taký dôležitý, – zachraňovala rýchlo situáciu.

– Záhradná architektúra? – pretočila očami Líviina hlava.

– To čo zase vymyslela? Veď to je úplne od veci…

– Podľa mňa je to perspektívny smer, – uzavrela Adriana a vložila si do úst kúsok kačky, aby sa jej už nič nepýtali.

– Tá Karolova mama mala dobrý príhovor, povedal by som, že má riadne rečnícke schopnosti, – pochválil ju Adrianin otec.

– A tamtá profesorka ťa čo učí? Strašná sympaťáčka, celý večer s vami tancovala a má dobrú postavu.

– To je francúzštinárka, – odvetila Adriana a uznala vkus svojho otca. Francúzštinárka chodila pravidelne cvičiť a postavu mala naozaj dobrú, hoci ani zďaleka nepatrila k typicky pekným ženám, ktoré si chlap hneď všimne. Zdalo sa, že jej otec predsa len nie je úplne plytký.

– Tuším poznám jej muža, nie je kvetinár? Majú rovnaké priezvisko.

– Veru je, áno.

– Triedna dnes tiež vyzerá dobre, je to fakt dáma. A tamtá ťa čo učí? Zdalo sa mi, že na mňa pozerá dosť neprívetivo, keď som si ukladal kabát.

– To je slovenčinárka, dnes nemá vôbec dobrú náladu, asi sa jej nepáčili príhovory.

– A tamten je Améliin frajer?

– Nie, tati, to je náš telocvikár. Ona s ním iba flirtuje.

– Veď ona bola vždy taká pojašená, ale už je z nej dospelá ženská, dlho som ju nevidel. A jej mama tuším vôbec nestarne, za to tá tvoja je už strašne strhaná.

– Nemá práve ukážkový životný štýl, – potvrdila Adriana, ale želala si, aby zmenili tému skôr, ako začne otec jej mamu ohovárať. Obaja mali na svedomí peklo v Adrianinom živote, ale bola radšej, keď si to nepripomínali a keď im to dokázala odpustiť ona, vyžadovala, aby sa aspoň neosočovali navzájom.

Po druhej večeri odišiel i jej otec a uznal, že to bol pekný zážitok a nič podobné ani vo sne nečakal.

– Ste super, celkom som ti predtým neveril, ale dnes som to videl. Dobre sa zabavte.

Niekoľko rodičov a učiteľov vytrvalo zostalo i po pol noci a družne sa s maturantami zabávali. Adriana, Bea, Klára, Ramona a Soňa sedeli spolu pri stole a popíjali. O chvíľu sa k nim pridala aj Dominika.

– No čo, páčila sa vám Stužková? – spýtala sa Adriana a Klára energicky prikyvovala.

– Bola a teda aj je úžasná!

– No ja neviem, pár vecí ma sklamalo, – poznamenala Bea a Klára na ňu vrhla šokovaný pohľad.

– Čo?

– Adriane pri otvorení nefungoval mikrofón, Ivetke zahrali pri prevzatí tortičiek Adrianinu pesničku a Nele pre istotu nezahrali žiadnu. A mnoho iných vecí.

– Ale je to naša Stužková a nenecháme si ju snáď pokaziť takými detailmi! Všetci sa zabávajú a je tu úplne skvelá atmosféra! – vravela oduševnene Klára a očividne ju rozrušilo, že Bea vôbec niečo také vyslovila, kým Bea následne zmĺkla, no jej pohľad prezrádzal, že Klára ju nepresvedčila. Adriana cítila závan konfliktu, a tak navrhla, aby si ešte naliali a pripili na skvelý zvyšok noci. Oheň zábavy, našťastie, opäť vzplanul a maturanti sa chytali ako slamené strechy pri Londýnskom požiari. Adriana poskakovala vo Frederikovej kravate a s Beou pózovali na fotkách. Chalani vykrúcali dievčatá a keď Adriana tancovala s akčným Ivanom, nevychádzala z údivu. Ešte pár týždňov pred Stužkovou ho prosila, aby si s ňou aspoň raz zatancoval na počesť toho, že spolu absolvovali Venček v prvom ročníku a rozhodne nevyzeral, že by sa mu do toho veľmi chcelo. Chalani boli doslova ako vymenení, akoby im niekto prehovoril do duše alebo čo.

Keď DJ pustil chronicky známe piesne, s ktorými sa spájala i choreografia, maturanti aj s profesorským zborom a zostatkovými rodičmi zaujali pozície a nasledovali ju. I niekoľko hodín neopustili parket, až nadránom si Adriana všimla, že Klára sedí sama pri maturantskom stole a tvári sa akosi príliš žalostne. Šla si k nej teda sadnúť a hneď ako sa prisunula, Klára prepukla v plač a hodila sa Adriane do náručia. Niekoľko minút nič nehovorili, iba Klára plakala a Adriana ju hladila po chrbte. Potom sa s plačom zasmiala a utrela si slzy.

– Mne to len nejak všetko prišlo ľúto, že už končíme a ktovie kam sa všetci rozutekáme, či sa vôbec budeme vídať…

– Ja viem, Klári…

– A proste, už sa nebudeme vidieť každý deň a chodiť toľko do mesta. Ty ideš do Anglicka, Amélia do Istanbulu, my ideme niektorí do Prahy, niektorí idú do Bratislavy a niektorí zostávajú tu… plačem ako malé dieťa a pri tom viem, že si to ešte aj tak plne neuvedomujem.

Adriane sa do očí tisli slzy, ale iba objala priateľku a s vedomím, že ešte stále neprišiel čas na jej plač, ju tíšila. O chvíľu sa pri nich zjavil aj Oto a na jeho nechápavý a spýtavý pohľad odpovedali objatím sprevádzaným smiechom.

– Poď k nám!

Slzy sa zotreli a všetci sa vrátili na parket. Ráno sa šla Adriana pozrieť do baru a našla tam pár vyčerpaných spolužiakov posedávať a rozmýšľať, čo ďalej. Sadla si k nim a unavene sa usmiala.

– No čo, zabalíme to tu?

– Asi hej, pôjdeme do Hollywoodu? – navrhol Frederik a ostatní prikyvovali. Adriana vedela, že ona už do žiadneho podniku nepôjde a rozhodla sa ísť domov. Bolo pol siedmej ráno, vonku už svitalo a predlžovanie pri takej únave by už za veľa nestálo. Nebola však sama, niektorí sa už tiež zberali domov. Lúčenie nemalo zmysel, zo skúsenosti už vedela, že oznámiť spoločnosti, že odchádza domov bol najlepší spôsob ako odštartovať nekonečné presviedčanie, aby zostala. Preto si potichu vzala veci a šla za Klárou, ktorá u nej mala spať, aby jej oznámila, že má prísť kedykoľvek bude chcieť.

– A to ti mám zavolať, aby si mi otvorila aj keď ty už budeš spať? – pýtala sa s vypúlenými očami plnými láskavého súcitu, ktorý si nej tak vážila.

– Áno, Klári, v pohode, ja sa zobudím, otvorím ti a ľahneš si. Žiaden problém, dobre?

– Dobre teda, tak ahoj, – pozdravila ju a objala na rozlúčku.

Adriana venovala ešte jeden pohľad parketu, kde sa tancovalo, druhý pohľad baru, kde sa sedelo, diskutovalo a chystalo ísť pokračovať do podniku s názvom Hollywood a opäť si musela spomenúť na Veľkého Gatsbyho a na záverečné vety tohto úžasného diela. „A tak prerážame ďalej, lode proti prúdu, nesené neprestajne späť do minulosti...“

S týmito nostalgickými myšlienkovými pochodmi sa jej zaleskli oči, premkla ju ťažoba pri srdci a s kútikmi roztiahnutými do úsmevu sa vydala peši domov. Jej podpätky sa kĺzali po zľadovatených chodníkoch, náušnice sa  pri chôdzi dotýkali jej hladkého krku a jej tvár osvetľoval dvojaký svit zachádzajúceho mesiaca a vychádzajúceho slnka. Vedela, že teraz sa už hala začne vyprázdňovať, sponka za sponkou, kučera za kučerou a vôňa laku na vlasy sa rozplynie. Pozlátko opadne, balóny vyfučia, účesy povolia, opona padá a jedna šou skončila, kým druhá, ešte väčšia, začína. Opona sa dvíha, úvodný potlesk utícha, herci vstupujú na scénu…

 

 

 

 

 

 

Prečo si zomrela?

05.05.2013

Vy ľudia ste veľmi zvláštne tvory a ja som vždy uvažoval, ako môžete s vašim potenciálom žiť tak obmedzene. Snažil som sa to pochopiť, ale tak ako je môj svet mimo vášho chápania, tak viac »

Opäť vyjde slnko

05.05.2013

Všetko to prišlo v tom najsprávnejšom čase. Ako keď padáte do bezodnej priepasti a čosi vás zachytí práve včas predtým, než zamdliete a vzdáte to. Necítila som už nič, iba naliehavú viac »

Kalvária

05.05.2013

Hnev, zloba, sklamanie, nešťastie, vyčerpanosť, zmes mnohých pocitov, ktoré sa vo mne miešali, ma prinútili zmeniť smer. Tie zvláštne pocity v mojej hrudi naliehali, aby som zrýchlila, nemala viac »

orbán

Orbán bude obhajovať školský zákon pred Európskym parlamentom

25.04.2017 12:19

Maďarský premiér Viktor Orbán požiadal Európsky parlament (EP) o to, aby v stredu mohol osobne vystúpiť v súvislosti s kontroverzným školským zákonom.

matovič

Matovič: V NR SR otvárajú listy, to sa nedialo ani za komunizmu

25.04.2017 12:07

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky Andrej Danko (SNS) nariadil otvárať podozrivé zásielky, ktoré prichádzajú poslancom NR SR do budovy parlamentu.

Europol, Haag

Spoločná databáza Europolu: Zbytočná nadstavba alebo nevyhnutnosť?

25.04.2017 12:00

Nové právomoci pre boj s terorizmom a počítačovým zločinom Europolu schválil európsky parlament vlani v máji, platiť začnú o necelý týždeň.

Bankovky, peniaze, euro

Platobná morálka na Slovensku sa vlani zlepšila

25.04.2017 11:53

Firmy na Slovensku vlani platili faktúry po lehote splatnosti skôr, než rok predtým. Podnikateľom to pomáha rozprúdiť biznis.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 4
Celková čítanosť: 3148x
Priemerná čítanosť článkov: 787x

Autor blogu

Kategórie

Archív