Založ si blog

Prečo si zomrela?

Vy ľudia ste veľmi zvláštne tvory a ja som vždy uvažoval, ako môžete s vašim potenciálom žiť tak obmedzene. Snažil som sa to pochopiť, ale tak ako je môj svet mimo vášho chápania, tak je váš svet mimo toho môjho, napriek tomu, že ten môj je hierarchicky vyššie, hmotne jemnejší. Vo vašom jazyku: „žiak piateho ročníka by mal chápať problémy, ktoré rieši žiak prvého ročníka, lebo si nimi už prešiel.“ Nie vždy je to však také jednoduché. Keď ide o hierarchiu svetov, rozdiel medzi jednotlivými úrovňami je značne väčší, než rozdiel medzi prvým a piatym ročníkom na základnej škole. Oddeľuje ich nielen niekoľko rokov, ale množstvo inkarnácií, množstvo životov. A po každom jednom živote príde strata pamäti a hoci pocity si duša nesie so sebou, niekedy zabúda na chyby, ktoré robila, kým ešte nebola na súčasnej úrovni. Vo vašom jazyku: „dospelí často zabúdajú na to, aké to bolo, keď boli deťmi.“

Nuž ale, každý človek vie, že sa im to dá pripomenúť. Možno preto som v sebe živil nádej, že vás dokážem pochopiť, ak niektorý z vás vyšle impulz a ja sa ho chytím. Bolo však pre mňa ťažké zotrvávať vo vašom svete pridlho, mohol by som skĺznuť na vašu úroveň a tam som už dávno nepatril. Keď však prišla príležitosť a ja som dostal svojho prvého zverenca, hneď som sa jej chopil.

Zverenca dostávajú len skutočne vyspelé duše a i v našom svete ich je málo. Aby ste to lepšie pochopili, som v našom svete niečo také, ako sú vo vašom tibetskí lámovia, rôzne médiá, liečitelia, šamani a podobne. A hoci je očividné, čoho sú schopní, stále sa nájde nesmierne množstvo skeptikov. Ani v našom svete to nie je inak. Duševná vyspelosť je o nadväzovaní kontaktu s tým kúskom, ktorý vo vás spočíva a pochádza z apeironu, ako ho definoval jeden z mojich obľúbených ľudí vašej úrovne, filozof Anaximandros, z neobmedzeného zdroja všetkého, kde všetko vzniká i zaniká, na základe čoho sa všetko deje. Väčšina vášho sveta to nazýva Boh.

Študoval som ľudstvo veľmi dlho a pevne verím, že vám budem schopný vyrozprávať tento príbeh čo najvýstižnejšie s použitím vašej terminológie a príkladov, ktoré sú vám blízke. Pokúsim sa i veci, ktoré sú mimo možností vášho chápania podať tak, aby ste ich dokázali aspoň zhruba spracovať.

Keď taký ako ja dostane zverenca, nastane jedna veľmi výnimočná situácia. Stáva sa to vtedy, keď niektorá z duší vpadne do agónie ešte počas života na zemi. Nie je to smrť fyzická, ale duševná,  duša sa vtedy úplne odkloní od plnenia pôvodného plánu.

Predstavte si osud ako navigačný systém GPS. Zadáte cieľovú stanicu a hlas vám hovorí, kadiaľ máte ísť. Keď vás nasmeruje vľavo a vy idete napriek tomu vpravo, hlas vám povie, že prepočítava trasu a onedlho vás bude navigovať odtiaľ, kam ste sa dostali. Nech si teda vyberiete akúkoľvek cestu, ste v bezpečí, lebo osud vám vždy prepočíta správnu trasu a bude vás ňou viesť i napriek tomu, že sa mnohokrát rozhodnete ísť na iný smer. Veľmi výnimočne však nastane situácia, keď sa trasa nedá prepočítať. Dôvod je väčšinou ten, že by vaša zmena trasy ovplyvnila osud niekoho iného a pokazilo by to Veľký plán. Vtedy sme tu my, aby sme duši pomohli uvedomiť si, kadiaľ má ísť. Aby sme sa s danou dušou dokázali stretnúť, musíme ju dostať do jemnohmotnejšieho sveta a to sa dá docieliť iba jediným spôsobom. A som si istý, že vám už dochádza, akým.

Podľa pokynov, ktoré som dostal od najvyššieho, zdá sa, že v pozemskom letopočte prišiel rok, ktorý odštartoval duchovnú renesanciu a podobné zásahy do osudov, ktoré môžu spôsobiť obrátenie ľudstva na duchovno, je povolených oveľa viac ako v minulosti. Týmto rokom bol rok 2012, vy ľudia ste boli pohltení akýmsi nepochopiteľným šialenstvom o konci sveta, hoci pochybujem, že ktokoľvek z vás vôbec vedel definovať, čo si pod tým pojmom predstavuje.

Preto deň, keď sme boli my, traja vyvolení z našej úrovne povolaní na Zem, aby sme vzali pod svoje krídla túto pozemskú dušu z malého slovenského mesta Nitra, písal sa rok 2013 a situácia na zemi sa zdala byť kritická. Nikdy som nebol radšej, že som tam, kde som, než keď som pocítil utrpenie duše, ktorú som mal v tú noc školiť.

Mysleli ste si, že iba náhodou bol v tú noc spln, podľa astrológov presne o päť pol jedenástej. Za náhodu ste považovali i to, že sa v to ráno slovenský meteorológ známy ako doktor Iľko nemýlil, že v nočných hodinách začne snežiť a bude nebezpečná poľadovica, čo bolo na prvý november ešte celkom predčasné. Do tejto série náhod ste zaradili i fakt, že v to pochmúrne popoludnie bol rizikový stupeň číslo 4, čo spôsobilo meteosenzitívnej časti obyvateľstva neznesiteľné migrény, bolestnú spomienku na staré zranenia, či mrzutú náladu. Nič z toho nebola náhoda. Ľudia, náhoda neexistuje, všetko je súčasť Veľkého plánu.

Prvý november bol sviatkom všetkých svätých a obyvatelia Slovenska už mali nakúpené sviečky, kahance a kvety, aby s nimi mohli ísť navštíviť hroby svojich zomrelých blízkych a uctiť si tak ich pamiatku. Dôsledkom tohto pekného zvyku tleli na konci dňa na cintorínoch stovky plamienkov a vďaka tomu pôsobili tieto miesta odpočinku ako balzam na rozbúrené duše, ktoré ešte stále znášali tiaž brnenia v podobe fyzického tela, ktoré bolo nevyhnutné pri tomto pozemskom boji.

Tomuto sviatočnému dňu však predchádzal Halloween, ako mnohí jeho neprajníci hovorili, „komerčná fraška, ktorá prišla z Ameriky.“ Pre Slovákov bolo vždy pomerne typické všetko ofrflať, bez nejakej hlbšej objektívnej analýzy, ktorej by predmet ich kritiky podrobili bez predpojatosti a predsudkov. Keby tak učinili, možno by ocenili, ako ďaleko siahajú korene tradície spojenej s veľkým sviatkom Samhainom. Obzvlášť preto, že Slováci patrili k starým Slovanom, uctievali pohanských bohov a Matku prírodu. Tradície pohanských náboženstiev, všetkých ich odrôd, boli úctyhodným základným kameňom týchto národov, vo viere a učení ktorých sa skrývalo množstvo múdrosti, ktorú by ale mohla odhaliť a pochopiť iba rovnaká múdrosť, čo by odhalila ich skryté významy.

To však všetko bolo ešte predtým, než na Veľkú Moravu prišli Konštantín a Metod a priniesli čosi iné, čosi, čo sa u vás dodnes oslavuje ako prínosné, no čo vás v skutočnosti pripravilo o všetko hodnotné, čo ste ešte mali. Boli ste ako batoľatá spoznávajúce svet okolo seba, kým neprišli dospelí a nepokúsili sa vychovať vás na svoj obraz, vryť vám svoje dogmy, dať všetkému abstraktnému konkrétnu podobu, akoby sa to vôbec dalo. Kresťanská náuka sa medzi vami rozšírila ako ničivá epidémia, ktorej ste podľahli a ešte ste aj uverili, že bola pre vás prospešná. Vytlačila všetko hodnotné, všetko dôležité a krásne na úplne vedľajšiu koľaj a zaplavila vaše mysle učením, ktoré hubí semienka poznania zasiate vo vašej duši, a ak aj nie hneď hubí, kontaminuje ich, zamedzuje ich klíčeniu, aby ste sa nikdy, nikdy nedozvedeli pravdu.

Hrabal som sa trochu vo vašej histórii a narazil som na gnosticizmus, vieru predchádzajúcu kresťanstvu, ktorá hovorí o bohu staviteľovi s názvom Demiurg. Demiurg mal byť niekto alebo niečo, čo má na svedomí súčasnú podobu sveta, čo vytvára vzorce, podľa ktorých fungujete. Niečo ako veľký programátor, ktorý vytvára počítačovú hru a vy ste len akési dáta, len akési kódy. Do tejto jeho pasce ste sa dostali sami. Odklonili ste sa od absolútnej dôvery vo vyšší zmysel, v prirodzený chod vecí. Začali ste pochybovať a to bol moment, ktorý Demiurg využil. Aspoň tak tvrdí gnosticizmus a ja som si ho vybral ako príklad, lebo sa mi takáto metafora zdala celkom výstižná na to, aby som vám vysvetlil, ako sa veci majú. Ešte pred gnostikmi tu bol jeden príbeh, ktorý popisoval rovnakú situáciu, dovolím si však tvrdiť, že ste ju úplne dezinterpretovali. Je to príbeh z Biblie. Starý zákon. Rajská záhrada. Myslíte si, že Adama a Evu držal v tej záhrade v nevedomosti Boh? Že by vám toto urobil Spasiteľ? Musíte byť blázni, keď tomu veríte. Veď jemu ide práve o vaše poznanie! Ťažko sa mu však k vám preniká cez pôsobenie Demiurga. Ste príliš prepojení s jeho materiálnym svetom, nedokážete sa otvoriť, nedokážete počuť Stvoriteľove slová. Snaží sa k vám preniknúť všetkými možnými spôsobmi, ale zvyčajne jeho snaha prejde vami nepovšimnutá. Ako aj v Rajskej záhrade. Vami nazvaný Boh drží Adama a Evu v rajskej záhrade v nevedomosti, zakáže im jesť zo stromu poznania, ale vábi ich rajom, v ktorom im je dobre. Potom príde had, ktorý presvedčí Evu, aby si zo stromu poznania dala jablko, sú vyhnaní z raja, ale získajú poznanie a majú šancu pracovať na svojej duši a dostať sa ďalej, nebyť večne uväznení v rajskej klietke ako v nejakej zoologickej záhrade. A kde je vaša vďačnosť? Demiurg je všemohúci, staviate mu kostoly, skladáte mu obete a myslíte si, že keď sa vyhnete takzvaným hriechom, skončíte naspäť v raji. Možno máte pravdu, ak sa vyhnete skúsenostiam, chybám a objavovaniu svojich hraníc, rozhodne neskončíte nikde inde iba v začarovanej klietke, z ktorej niet úniku. Zo žien ste na tisícky rokov urobili podradné pohlavie a pri tom ich máte oslavovať, že nabrali odvahu a odhryzli z toho jablka, lebo bez nich by ste tam ešte stále trčali. Z hada je symbol zrady a pri tom ho máte uctievať ako symbol božského preniknutia do vašich životov. Ste celí naopak, ľudia, ale Stvoriteľovi to nevadí, veď vy na to raz prídete.

Ak mám byť úprimný, najviac ma fascinuje vaša predstava diabla. Len málo z vás ho v skutočnosti spája s metaforou Demiurga, len málo z vás chápe, že diabol je hmota, to, čo vás ťahá dolu, keď chce vaša duša letieť hore. Ak je takzvaný hriech pre vás prostriedkom vedúcim k poznaniu a pochopeniu, nedá sa ho žiadnym spôsobom spájať s diablom či pekelným ohňom. Ak dotyk materiálneho inšpiruje hľadanie duchovného, nemôže byť Spasiteľ na vás viac hrdý, či už máte pocit, že ste zhrešili alebo nie. A ľudia, ktorým v procese ublížite? Ako viete, kam ich to posunulo, čo ich to naučilo, prípadne, čím si to karmicky zaslúžili? Niežeby som teraz vravel, že máte robiť, čo vás napadne bez zvažovania dôsledkov. Iba sa vám snažím povedať, že si musíte odpustiť, lebo všetko sa deje tak, ako sa to má diať. Odpustite sami sebe i jeden druhému navzájom. Pretože zlosť, ktorú cítite k človeku, ktorý vám ublížil, vás ťahá hlbšie k peklu, než by vás spájala s Bohom. Pomsta, o ktorej hovorí vaše satanistické náboženstvo v znení „oko za oko a zub za zub,“ rozhodne nie je najlepšie riešenie. Súčasne však nie je dobrým riešením ani kresťanské „nastav druhé líce.“ A tak ako tieto riešenia nie sú dobré, tak nie sú ani zlé. Čokoľvek urobíte, bude mať následky. Každý váš čin je v niečom prospešný a v niečom škodlivý. Každý následok bude tiež v niečom prospešný a v niečom škodlivý. Zabudnite na dogmatické oddeľovanie dobra a zla, toto je proces učenia, nie ste Popolušky, aby ste rozoberali hrach od šošovice.

Nuž, ale dosť mojej kázne, lebo keď budem pokračovať ešte dlhšie, môžem rovno zostúpiť na zem ako jeden z mnohých prorokov a božích synov a neviem čoho ešte všetkého, čo už ste v tej vašej histórii medzi ľuďmi dokázali nájsť. Hľadajte pravdu sami v sebe, vykašlite sa na slepé nasledovanie niekoho iného. Môžete si vybrať, máte slobodnú voľbu a všetko čo vidíte okolo seba a i to, čo nachádzate v sebe, sú prostriedky, ktoré vám umožnia vytvoriť si vlastné presvedčenie. A verte mi, že ak by to tak každý z vás robil, tie vaše presvedčenia by sa až tak veľmi nelíšili. To ma privádza k ďalšiemu z mojich obľúbených ľudí. Volal sa Platón a prišiel na celkom jednoduchý fakt, že sa človek rodí s vrodenými myšlienkami, pravdami, ktoré si prináša zo sveta duchov, kde je pred narodením. Vystihol to pred toľkými rokmi a vy ešte stále nedokážete čerpať sami zo seba. Ospravedlnil by som vás tým, že s toľkou technikou okolo vás a s takým chudobným prístupom k nepoškvrnenej prírode, musí byť naozaj ťažké sa spojiť so svojim vnútrom, ale aj to ste spravili vy, tak si s tým poraďte ako viete, Stvoriteľ vás aj tak miluje a možno keď raz pochopím prečo, dostanem sa ešte vyššie, než sa nachádzam teraz. Postup pozostáva najmä z emocionálnej zrelosti, ktorá aspoň v mojom prípade za tou racionálnou jemne zaostáva. U vás je to bežný problém. Buď ste precitlivení a chýba vám zdravý úsudok, alebo vám chýba vôľa či odvaha vytvoriť si vlastnú koncepciu, alebo ste až príliš racionálni a vaša genialita pohlcuje vašu vôľu a emóciu. Ale ani to vám nevravím nič nové, problematiku geniality vymedzil už pán Schopenhauer v Metafyzike pohlavnej lásky – nesmierne zaujímavé dielo – ešte taká jedna či dve inkarnácie založené na emocionálnom poznaní a Arthur sa možno postupne dostane i k nám.

Chcem tým povedať iba toľko, že sa máte od koho učiť. Napríklad taký Sokrates či Leonardo Da Vinci sú už dávno medzi nami. Sokrates práve končí prvú inkarnáciu, o Da Vincim nemám informácie. Rozumiete, medzi jednotlivými inkarnáciami prejdú stovky, občas i tisícky rokov.

Vráťme sa však k prvému novembru roku 2012 vo svete pozemšťanov. Napätie, ktoré som cítil, keď som sa k vám priblížil by sa dalo prirovnať k rôznym pocitom, aké definovať dokážete, no aj k mnohým, na ktoré slovná zásoba žiadneho z vašich jazykov nestačí. Bolo to určitým spôsobom temné, zastreté, neisté a ja som cítil zvláštny druh vzrušenia zmiešaného s úzkosťou. Začínalo sa niečo, čo ma malo posunúť za hranice toho, kde som už stál. Cítil som bezpodmienečnú božskú lásku a nechápal som, ako môžete byť od nej tak veľmi odrezaní, keď pôsobí na každom kúsku vášho sveta. Nečudujem sa, že ste takí stratení a nešťastní. Potrebujete stimul, kúsok tej obrovskej lásky a prepojenosti, ktorý by vás držal pri živote. Občas to cítite, v malých dávkach a veľmi zriedka. Keď sa vám narodí dieťa, keď zažijete hlbokú partnerskú lásku, i keď sa šialene zamilujete ako násťroční. To, čo vtedy cítite je čistá láska, bezpodmienečná, ktorá nezávisí absolútne na ničom. Skrátka vás len očarí iná duša. Dokázali by ste milovať každého jedného človeka na zemi. Hoci to pre vás nie je také prirodzené. I schopnosť milovať závisí od schopnosti odpútať sa od predsudkov, od materiálnej stránky tohto sveta, čo nie je možné, lebo ste v ňom umiestnení, k nemu prispôsobení, a ak by ste toto hmotné spojenie stratili, mohli by ste sa zblázniť. Tak ako som sa takmer zbláznil ja, keď som stratil spojenie s tým mojím svetom. Pýtal som sa, prečo by ma k vám Stvoriteľ posielal, keby vedel, čo sa stane. Áno, naozaj som sa to spýtal. A vtedy som pochopil, že ma skúšal. Chcel, aby som sám videl, aké zlé bolo rozhodnutie, ktoré som kedysi urobil. Ale to už zase predbieham. Začalo sa to združením troch z nás…

 

Zdalo sa, že hmotnosť, ktorú som nabral po príchode na zem, naberala počas dňa na tiaži a po pár pozemských hodinách som kráčal po zemi ako ostatní. Našťastie som mal stále schopnosť premiestniť sa na ľubovoľné miesto silou myšlienky, strata tejto schopnosti by mi prácu značne skomplikovala. Ako som tak naberal na hmote, začal som si všímať vlastnú podobu. Predpokladal som, že to bola podoba z mojej poslednej inkarnácie na zemi. Podľa mojich informácií to bolo v 13. storočí. Žil som v Anglicku a bol som architektom. Bol to prelomový život, ktorý ma posunul na ďalšiu úroveň v priebehu roka. Na našej úrovni by sme už mali byť značne povznesení nad skľučujúce pocity, aké prinášajú spomienky, pretože sčasti chápeme Veľký plán, no ja som mal pocit, že mám len akýsi vypínač. Keď chcem, dokážem sa povzniesť nad nostalgiu, no keby som nechcel, viem, že by ma bolestné spomienky mohli stiahnuť späť. Možno to tak cíti každý z nás, len o tom nehovoria. Možno o tom Stvoriteľ i vie, ale napriek tomu má pocit, že sme už ďalej, než pozemšťania. Neviem. No vždy, keď myslím na tie duše, ktoré som mal okolo seba a ktoré zostali na zemi, lebo ešte nepochopili to, čo mali, začínam cítiť absolútne pozemské veci. Závisť, pretože majú slzné kanáliky, nostalgiu za svojhlavosťou, ktorá je im taká blízka a je pre nich prirodzená. V mojom svete už takéto pocity nemajú miesto. Sme „nad“ nimi.

Možno to bolo šelestom lístia na stromoch, vetrom, ktorý moje polofyzické telo letmo pociťovalo, možno to bolo samotnými ľuďmi, že mi toto miesto pripomenulo môj posledný život v ňom.

Bol som synom pastora, matka zomrela pri pôrode môjho mladšieho brata. Miloval som ženu, ktorá mala od mentálneho postupu nesmierne ďaleko. Bola jednoduchá a nezaujímala sa o vyšší zmysel. Napriek tomu však bola na tú dobu nekonvenčná a rozhodne mala k pochopeniu bližšie ako zvyšok konformnej spoločnosti. Moju inakosť prijímala bez toho, aby jej prikladala akúkoľvek dôležitosť. Vravievala, že to na zemi príliš miluje na to, aby sa snažila pochopiť, čo chápem ja. Vedel som, že by mohla. Že keby chcela, urýchlila by proces a možno by už teraz žila svoj posledný pozemský život. No jej sa tu príliš páčilo. Vyžívala sa v skazenosti tohto sveta, pripadal jej zaujímavý. Dnes už chápem, že nebolo súčasťou Veľkého plánu, aby prešla ďalej so mnou. Od momentu, čo som vkročil na vašu pôdu, ani na sekundu ma neopustila myšlienka na to, že tu možno niekde je. Úmyslu vyhľadať ju som sa však vzdal už v prvej chvíli. Len ako som sa prešiel mestom, utvrdil som sa v tom, že mi nechýba nič, čo sa tohto sveta týka. Vo vzduchu sa niesla ťažoba a na rozdiel od storočia, v ktorom som sa tu naposledy ocitol, som tam dnes cítil i množstvo iných vecí. Emočná spodina, energický odpad. Každý kúsok božskej lásky, ktorý sa snažil pretlačiť pomedzi husté hmloviny blokád k ľuďom, sa jemne rozplýval na menšie a menšie kúsky. Ľudské bytosti mali kolo seba ochrannú vrstvu – ak je vôbec možné použiť slovo „ochrannú“ na tak temné kružnice obklopujúce vyprahnuté duše skrývajúce sa v ťažkých telách. Musí to byť príšerné, už tá trocha hmoty, čo sa na mňa počas dňa nalepila, ma ničila.

Ako môžete vôbec dýchať? Ako môžete myslieť? Ako môže milovať? Ako, keď vás každý úd na tele ťahá k zemi, keď ste separovaní od Stvoriteľovej lásky a prenikajú k vám iba cícerky sily, ktorú vám posiela? A koľkí z vás si ešte aj namýšľajú, že to, čo cítia, je skutočné! Aké nízke nároky len máte na šťastie, na lásku a na poznanie! Ako málo vám stačí, aby sa vaše ego dosýta nažralo sebaklamom!

Rozhodol som sa trochu prejsť miesto toho, aby som sa len preniesol na letisko, kam som mal namierené. Chcel som vidieť, čo ste to len dorobili s touto krásnou zemou, ktorú ste dostali ako vaše životné prostredie. Ničíte ju presne tak ako ničíte sami seba.

Po chodníku oproti mne kráčala mladá mamička, tvár mala strhanú a jej možnej kráse bránil zlostný výraz. Jej čistá perleťová duša bola uväznená v inkubátore skazenosti, zlosti a zúfalstva, ktoré ju živili hnilobou svojej vlastnej existencie, pohlcovali ju ako rakovinové bunky a bol som presvedčený, že v jej prípade už nie je cesty späť. Ak by som však i nevidel jej dušu, stav jej zániku by môjmu zraku isto neušiel, každý z vás to mohol vidieť. Ľudia sa zvyknú k svojmu telu správať rovnako ako k svojej duši a ak aj nie celkom tak zle, každý trochu vnímavejší človek môže cítiť ničivé vyžarovanie zvnútra celkom udržiavanej telesnej schránky.

To čisté perleťové dieťa z kočíka plakalo, kričalo, až to trhalo tie moje polohmotné uši, no jeho žiara ešte nestratila na svojej intenzite. Dokonca sa zdalo, že osvetľovala i matkinu beznádej, hoci tá, akoby si len prikryla oči a ďalej si hovela v tme. Chcel som jej pomôcť, chcel som sa priblížiť, pohladiť ju, roztrhať to strašné mračno, ktoré ju obklopovalo, no v momente, ako som pokročil jej smerom, pretrhli sa mraky, zahrmelo až sa sem zatriasla a ja som pochopil. Tak, ako vy nechápete, keď s vami Stvoriteľ podobným spôsobom komunikuje. Toto dnes nebola moja práca…

Moja práca čakala na bratislavskom letisku, vykročila z davu ľudí, ťahala za sebou kufor, na tvári sa jej zračila neopísateľná melanchólia. Červené vlasy mala stiahnuté v ledabolom vrkoči prehodenom na pravom pleci, na sebe mala vysoké čierne čižmy so šnurovaním po celej ich dĺžke, modré džínsy a čierny voľný pulóver s rukávmi, ktoré jej prsty zakrývali takmer až po strieborný prsteň na ľavej ruke. Boli na ňom akési keltské ornamenty. Jej slonovinová pleť sa belela únavou, guľatá tvár a jej výraz odzrkadľovali zvláštny druh sily. Silu, ktorá so sebou priamo úmerne znášala na človeka tiaž. Tú známu tiaž, okolo ktorej som už v ten deň toľkokrát prešiel.

Keď ma sem Stvoriteľ poslal, čakal som všeličo, ale ona… spôsob, akým si zahryzla do spodnej pery a rozhliadla sa po letiskovej hale, ako si odhrnula z čela pramienok červených vlasov a odhalila niekoľko oceľových krúžkov na vrchu pravého ucha, ako si sadla a objala si driek, pozrela na hodiny na displeji mobilu a pomaly, opatrne si vzdychla. Keď si oprela lakte o kolená, bradu o dlane a pozrela mojim smerom, jej pohľad ma priam prepichol a chvíľu som si myslel, že ma možno vidí. Nevidela. Iba mlčky premýšľala. A možno ani nepremýšľala, jej pohľad naznačoval skôr prázdnotu, prílišnú vyčerpanosť na to, aby svoju myseľ viac zaťažovala. Bola ako básnik, ktorý chce dať na papier všetko, čo ho neprestajne máta, no vo chvíli, keď uchopí pero, zostane po ňom len prázdna strana.

Jej duša nebola čierna, nebola prehnitá, iba trochu zaseknutá. Jej perleť sa striedavo trblietala, zažiarila a na chvíľu vyhasla a to všetko stále dokola, podľa momentálnej myšlienky, nálady, vnemu, či impulzu jej vnútra. Volala sa Adriana. Nevynikala fyzickou krásou, no bolo na nej čosi, kvôli čomu som od nej nemohol odtrhnúť svoje polohmotné oči, čosi, čo moju dušu ťahalo bližšie a bližšie, až som sa nakoniec ocitol pri jej nohách. Pocítil som tak nefalšovane pozemský súcit s touto slonovinovou tvárou, na ktorej som videl lesknúce sa korýtka po slzách, ktoré tadiaľ nedávno stiekli. Krvavočervené malé pery, vyštípané od mrazu a smaragdové guľaté oči, ktoré hľadeli do prázdna.

Pohladil som ju po vlasoch a to, čo sa stalo, ma odhodilo na druhý koniec letiskovej haly. Adriana sa vzpriamila a upravila si účes, akoby niečo cítila vo svojich vlasoch. Nevenovala tomu viac pozornosti, no pre mňa to bola ďalšia vec na tejto pozemšťanke, ktorá živila moju zvedavosť a môj úprimný záujem. Rozhodol som sa sledovať ju z väčšej diaľky. Niekoľkokrát jej zazvonil mobil a zakaždým ho zrušila s akýmsi neprítomným pohľadom. Zodvihla ho iba raz – keď jej volala mama. Ona a jej priateľ po ňu prišli autom na letisko. Adrianina mama mala rovnaké červené vlasy, bola však menšieho vzrastu a jej tvár bola zostarnutá viac, než by bolo na jej vek nevyhnutné. S detskou radosťou vyskočila z auta, ktoré šoféroval jej priateľ a objala si dcéru. Adriana sa usmiala, zdalo sa to ako niečo nemožné v neprekonateľnom smútku jej tváre. Napriek tomu bol ten úsmev úprimný, zakývala maminmu priateľovi a spolu s mamou naložili do kufra auta jej batožinu. Sadla si na zadné sedadlo a celkom statočne udržiavala konverzáciu.

Keď si doma vyložila veci, čakala ju návšteva babky, maminej mamy. S otcom a jeho rodinou sa mala stretnúť až na druhý deň. Celý čas som ju sledoval zobďaleč a musím povedať, že zopár jej úsmevov bolo absolútne nefalšovaných. Pripila si so starými rodičmi, ktorí na jej počesť otvorili šampanské, vyrozprávala im, čo má nové a vrátili sa aj s mamou domov. Na ten večer sa jej nepodarilo zorganizovať žiadne stretnutie s priateľmi, ale v priebehu týždňa sa stihne stretnúť so všetkými. Mal som pocit, že jej to istým spôsobom vyhovovalo. Vybalila si veci a zabalila nové, ktoré si potrebuje vziať so sebou. Prehrabala sa svojimi starými vecami. V jej izbe sa skrývalo množstvo spomienok, priam bezodná studnica. Každá stena, každý kút, polička či stolík, by mohli rozprávať príbehy. Do toho bytu sa presťahovali, keď mala jedenásť a Adriana bývala v tej izbe ďalších 9 rokov, kým neodišla do Anglicka.

Zasiahla ju už známa nostalgia, tak typická pre ľudí vášho sveta, ale akosi som si nemohol pomôcť s ňou nesúcitiť. Akosi som presne vedel, čo cíti. Bol to jej domov, ale dokedy? Bude sa navždy vracať do tej izby? V byte svojej mamy? Alebo si vybuduje domov nový? Lenže ako? Kúpiť si byt, či dom nezaručuje vybudovanie domova. Myslím, že to boli pomerne normálne pocity, bežné, ľudia ich zažívajú dennodenne, každý si tým prejde. Tak čo sa to s ňou len dialo? A prečo mala zomrieť? Čo spravila tak veľmi zle?

 

Podvečer sa Adriana vybrala na prechádzku. Vonku bola riadna zima a už po chvíli mala nos i líca celé červené. Usúdil som, že sa jej páčia svetlá sviečok na cintoríne, pretože tam automaticky zamierila a prechádzala sa ním hore dolu bez toho, aby sa pristavila pri niektorom konkrétnom hrobe. Vydychovala bielu paru, ruky mala vo vreckách a okolo krku mala pevne uviazaný šál. Všimol som si, že jej pomerne často zvonil mobil, no ona hovor zakaždým odmietla. Vôbec nevidela všetky duše, ktoré stáli pri svojich hroboch a usmievali sa na svojich blízkych, ktorí si ich prišli uctiť zapálením sviečky. Väčšina bola priateľská, hoci tu i tam sa vynorila i temná hmlovina energetickej spodiny, ktorá blúdila okolím. Miestami sa pokúšala prisať na ľudský zdroj, občas sa jej to podarilo a občas zase nie – záviselo to od vibrácií konkrétneho človeka, od obrany, ktorú si vybudoval. Ľudskému oku sú všetky tieto veci neviditeľné – môžete ich cítiť, ale i tieto príjemné či nepríjemné pocity si zvyčajne odôvodnite akokoľvek inak, než aby ste priznali, že to má niečo spoločné s okolitými energiami.

Ako sa tak Adriana pomaly prechádzala, spoza nej sa vynorila akási riedka hmlovina, ktorá sa postupne zhusťovala. Bola nesmierne žiarivá a šla z nej príjemná energia, všimol som si dokonca, že sa Adrianine kútiky úst jemne vykrivili do úsmevu. Hmlovina sa zhusťovala ďalej, až kým sa z nej nevytvorilo riedke astrálne telo a jeho žiara postupne ustupovala priamo úmerne s nadobúdaním hmoty.

– Čakal som ťa skôr, – povedal som v myšlienkach, pretože iba tak sme komunikovali v našom svete a naše telá, ktoré tu síce nadobudli trochu viac hmoty, stále neboli uspôsobené, aby boli schopné vydávať zvuky, nebolo to potrebné. Aspoň zatiaľ nie.

– Ako dlho si tu? – spýtala sa hmlovina, ktorej telo sa stále viac začínalo podobať na ženskú postavu s dlhými plavými vlasmi.

– Odkedy priletela.

Postavila sa vedľa mňa a pozrela na Adrianu. V našom svete dokážeme vnímať pocity jeden druhého a preto som presne vedel, aký dojem na ňu urobila.

– Tiež som bol prekvapený, – povedal som len.

– Prečo má zomrieť? Je predsa také jasné, v čom je problém. Nemôže byť také ťažké ju k tomu nasmerovať bez tak radikálnych postupov.

O čom to hovorila? Sledoval som Adrianu celý deň a neprišiel som na to,  v čom je problém. Iste, dozvedel som sa z jej vyžarovania pomerne dosť, ale nič, čo by bolo jednoznačným dôvodom jej blížiacej sa smrti. V rovnakej chvíli, v akej sme sa pohli smerom z cintorína za Adrianou, mi žena vyslala informácie o svojej poslednej pozemskej existencii. Museli sme sa pred Adrianou prezentovať aspoň v akej takej hmotnej substancii a to vyžadovalo urobiť jej tú situáciu čo najprijateľnejšou pre jej ľudské chápanie. A to sa dalo urobiť najlepšie tým, že sme nadobudli podobu svojich posledných pozemských inkarnácií. Moja „kolegyňa“ sa volala Cornelia a jej posledná inkarnácia bola v druhom storočí pred vašim letopočtom – nesmierne dávno, ako som usúdil. Možno preto boli jej schopnosti o toľko lepšie vyvinuté ako tie moje. Žila v starom Ríme a bola kňažkou bohyne Tellus – Matky Zeme. V Grécku ju nazývali Gaia.  Tento spôsob života ju priviedol k hlbšiemu poznaniu a spojeniu s vyšším princípom. Bol som však nesmierne prekvapený, prečo si Stvoriteľ vybral na túto cestu i mňa, keď bola očividne Cornelia o toľko predo mnou, že som sotva mohol byť potrebný.

– Otázky, na ktoré nemôžeš dostať odpoveď, ťa iba približujú k rozpoltenosti, bezradnosti a zúfalstvu, pocitom tak typickým pre týchto ľudí. Zdá sa, že tá trocha hmoty ti už po chvíli uškodila, Michael. Prijmi svoj osud tak ako to oni nedokážu a dôveruj Prozreteľnosti.

Jej prenikavý úsudok a vnem, ktorý siahal až pod moje najvnútornejšie energetické štíty, ma akosi znepokojoval. Musela byť veľmi ďaleko.

– Tvoja posledná práca pred postupom ďalej? – spýtal som sa, ale neunúvala sa odpoveďou. Pohľadom prepichovala našu zverenkyňu, ktorá práve zdvihla mobil a rozhodla sa niekomu zavolať. Obaja sme s Corneliou vedeli, že to nesmie urobiť, táto informácia nás z vesmíru zasiahla v stotine vašej pozemskej sekundy a v tej ďalšej stotine sme už stáli okolo nej a posielali jej rozptyľujúce myšlienky. Netrvalo dlho a vložila mobil späť do tašky. Vzdychla si a pobrala sa domov.

Keď jej opäť zazvonil mobil, vybaľovala batoh, s ktorým prišla domov. Našťastie mala ešte starú skriňu plnú vecí, ktoré nikdy nedokázala odniesť do Anglicka, pretože by potrebovala súkromné lietadlo iba na kufre. Bola to jej kamarátka, ktorej sa nakoniec uvoľnil večer a volala ju na pivo. Presne to potrebovala, vypadnúť do ulíc svojho rodného mesta, s ľuďmi, s ktorými vyrástla, dať si dobré pivo a zabudnúť na všetko, čo ju vyhnalo domov v takýto nevhodný čas – v novembri. S Corneliou sme vedeli, že to je presne to, čo potrebujeme i my. Nakoľko sa však ešte neukázal tretí člen našej nápravnej skupiny, mohla si ešte Adriana užiť jedno pivo s priateľkou. Nasledovali sme ju do podniku v centre mesta, kde si s kamarátkou objednali pivo a oriešky, kým spustili živú konverzáciu o všetkom, čo majú nové za ten čas, čo sa nevideli. Priblížil som sa k Adriane a skúšal som zapojiť všetky svoje sily, aby som sa na ňu napojil aspoň sčasti tak, ako to dokázala Cornelia. Tá sa iba usmievala z úzadia.

– Cítiš to?

– Bolesť a strach. Žiadne uvoľnenie.

– Nesnaž sa toľko, poď si ku mne sadnúť a chvíľu iba počúvaj, – povedala Cornelia a ukázala na stoličku pri vedľajšom stole, kde sama sedela, keďže už nadobudla dosť hmoty na to, aby to bolo možné. Poslúchol som ju a započúval som sa do ich rozhovoru.

– …a tak som prišla za ním, že som ochotná si toho inžiniera dorobiť, ale ako potom chce, aby som stíhala prácu?

– To si mu dobre povedala, veď architektúra je príšerne ťažká, ledva si dokončila bakalára. Trápila si sa tam štyri roky a pri tom si nemala prácu. Ako chce, aby si zvládla oboje?

– To som mu aj povedala, ale vôbec ho to nezaujímalo. Ide o to, že z mojej pozície ma musí prepustiť, lebo si už nemôže dovoliť ma platiť, ale radšej by za riadnu architektku prijal mňa, než niekoho, kto firmu nepozná a nemá s ňou skúsenosti. Ibaže na to potrebujem byť inžinierka.

– Čo teda urobíš?

– Neviem, keď ma vtedy nevzali na inžiniera do Čiech, povedala som, že už to skúšať nebudem, ale teraz neviem. Nechcem robiť navždy len nejakú asistentku.

– Lenže ďalšie dva roky na škole ťa tiež veľmi nelákajú, to si viem predstaviť.

– Mám každopádne ešte dosť času na rozhodnutie, je november, do podávania prihlášok času dosť. Ale ty sa pochváľ, ako to vyzerá s novou prácou? Nečakala som, že si budeš môcť takto skoro vziať dovolenku, aby si šla domov.

– Nevzala som si dovolenku, dala som výpoveď.

– Prosím? Prečo by si to robila? Viem, že si ešte bohvieako nezarábala, ale o tom to v novinách býva, nie? Začneš podradnou prácou, potom zistia, že si dobrá a je z teba známa reportérka.

– Neviem, jedného dňa som tak sedela za svojim stolom a zistila som, že takto šťastná nie som. Nebudem mať 25 naveky, čas nepočká, kým si ja usporiadam život.

– Čo na to povedal Kristián?

– Nevie to.

Jej kamarátka na ňu pozrela s nadvihnutým obočím a ja som šípil, kde tkvie koreň tohto problému.

– Ale neľakaj sa, mám novú prácu. Neodišla by som bez náhradného plánu.

– Nič by sa nestalo, nemáte s Krisom finančné problémy.

– Kris nemá finančné problémy. Kris. Ja som ledva platila polovicu nášho nájomného.

– Nevedela, som že nad tým ešte stále takto uvažuješ, ja som vás už brala ako rodinu.

Vtedy Adriana pozrela na kamarátku s trpkým úsmevom a rezignáciou v očiach. Čo povedala ďalej sme sa nedozvedeli, pretože sa v našich mysliach objavili myšlienky niekoho iného.

– Volám sa Dougal, je čas vykonať, čo musíme.

Musím povedať, že v momente ako som pocítil prítomnosť tejto zvláštnej duše za sebou, striaslo ma. Keď som sa pozrel na Corneliu, i jej večne pokojné vibrácie sa akosi rozhádzali a na chvíľu úplne neusporiadané a ochladené desili i mňa. Trvalo to iba chvíľu, kým sme si zvykli na jeho prítomnosť. Odmietol nám povedať čokoľvek o svojom živote a s Corneliou sme pochybovali o tom, že by práve on mohol Adriane nejako pomôcť. Mali sme dokonca obaja pocit, že Dougal, ako sa predstavil, nepochádza ani z nášho sveta. Keď nabral polohmotnú podobu, zjavil sa pred nami vysoký muž stredného veku s vlasmi čiernymi ako uhoľ a tvárou zarastenou strniskom. Jeho pohľad bol nepriateľský, no oči nesmierne prenikavé. On a Cornelia boli v absolútnom kontraste a ja som začínal mať predstavu, o čom toto celé vlastne je.

– Ako to spravíme? – spýtal som sa.

– Ona to spraví aj sama, stačí ju oddeliť od kamarátky a zavrieť ju niekam len s tými pochmúrnymi myšlienkami, vyvolať jej démonov, nebolo by to prvýkrát, čo by sa pokúsila odísť, – povedal Dougal a ja som pocítil výrazne rozhorčenie zo strany Cornelie.

– Neviem, kto si a odkiaľ si sem prišiel, ale takto to neurobíme. Adriana si už prešla mnohým a zvládla to bravúrne. Som si istá, že tento krát by odolala i našim tlakom. Každopádne, skúšať to nebudeme, túto skúšku má už za sebou.

– Rešpektujem tvoj názor a počúvam tvoje ďalšie návrhy, – povedal Dougal až diabolsky očarujúco.

– Autonehoda, – povedal som iba.

– Ona nemá auto.

– Nepotrebuje ho, – povedal som a ukázal som na mladíka sediaceho obďaleč, ktorý bol pohrúžený v rozhovore so svojim kamarátom a hral pri tom scrabble.

– Volá sa Martin, dnes pred pol nocou má zraziť starú pani, – povedal Dougal.

– Zdá sa, že stará pani si ešte chvíľu požije, – povedala Cornelia, len čo sme všetci traja dostali do našich myslí pokyn od Stvoriteľa, že tento spôsob je uskutočniteľný a osud sa aj napriek takejto malej zmene dá prepísať, aby nenastali žiadne veľké škody. Ja a Dougal sme sa pohli k Adriane, aby sme narušili jej energetické pole a presvedčili ju, aby odišla chvíľu po Martinovi, aby sme všetko načasovali podľa nášho cieľa. Cornelia ešte chvíľu hľadela na Martina.

– Len sa zabav, chlapče, v najbližšej dobe už nebude veľa príležitostí. Dnešná noc ti zmení život…

 

Cornelia stála na chodníku pre podnikom, z ktorého vychádzala Adriana s kamarátkou. Hľadela na Martina, ako kýva na rozlúčku svojim priateľom a so širokým úsmevom nasadá do auta. V stotine sekundy sedela na sedadle spolujazdca a s nečitateľným výrazom hľadela na Martina. Mala za úlohu postarať sa oňho, aby šiel správnou rýchlosťou, v správnej chvíli prudko zabrzdil, aby nespanikáril, aby sme zachovali jeho rozvahu. Ja som kráčal po Adrianinej pravici a mal som na ňu dávať pozor. Nasmerovať ju tak, aby jej zranenie nemalo doživotné následky. Dougal stál obďaleč a mal sa postarať, aby prišla včas záchranka a aby nič ich plán neprekazilo. Keď Martin naštartoval, všetko prebehlo nesmierne rýchlo, premiestňovali sme sa nadsvetelnou rýchlosťou, aby sme celou udalosťou nenarušili Veľký plán. Pokyny zhora mi chodili do hlavy takou rýchlosťou, že som považoval za namáhavé všetky si ich uvedomiť, hoci som vedel, aké fatálne následky by mohlo mať, keby som niečo vynechal. Vedel som, že Cornelia a Dougal s tým nemajú žiaden problém a v prípade môjho zlyhania by situáciu zachránili. Stvoriteľ nám nikdy nenaloží viac, než sme schopní uniesť. Doslova som počul Adrianino srdce, ktoré jej takmer vyskočilo z hrude, keď si uvedomila, že sa nárazu nevyhne. Jej priateľka bola už na chodníku a stihla na ňu iba zakričať, ale to už Adriana preletela cez kapotu Martinovho auta a skotúľala sa na zem. Okamžite som bol pri nej, aby som skontroloval závažnosť jej zranenia. Zdalo sa, že jediné poškodenie nastalo v mozgu a to bolo presne to, čo sme potrebovali. Kóma.

V ďalšej sekunde vystúpil vystrašený Martin z auta a utekal za Adrianiným telom, kým jej duchaplná priateľka už volala záchranku. So zdesením začiatočníka som hľadel na to, čo sme vykonali, kým Cornelia a Dougal pokojne stáli obďaleč a sledovali výjav s vážnymi tvárami. Netrvalo dlho a Adrianino telo začalo vypúšťať perleťový opar, ktorý sa zhlukoval do približného tvaru tela. V takejto podobe bola Adriana krajšia ako vo fyzickom tele a jej žiara, ktorej už teraz nič nebránilo, bola taká ohromujúca, že som sa na chvíľu zastavil a nebol som schopný konať. Chvíľu vystrašene hľadela na svoje telo, no keď spracovala, čo sa stalo, pozrela na mňa a vyslala ku mne myšlienku.

– Tušila som, že to čoskoro príde. Ale kto ste vy?

Pohľadom prešla na pravú i ľavú stranu mňa a ja som si uvedomil, že Cornelia a Dougal sa premiestnili tak, že teraz stáli po oboch mojich bokoch.

– Pôjdeš s nami? – spýtala sa Cornelia s úsmevom. Adriana venovala ešte jeden pohľad svojmu telu a prekvapivo pokojne, akoby presne vedela, o čo sa jedná, prikývla. Všetci štyria sme sa ocitli v premietacej sále kina. Dougal s Corneliou sedeli v prvom rade a delili sa o pukance z jedného vrecka. Adriana stála v uličke a rozhliadala sa okolo seba. Cornelia jej s úsmevom pokynula, aby si sadla na druhú stranu a ona ju poslúchla. Ja som sedel v kresle naboku pódia a ešte som len pomaly získaval informácie, prečo sme takto rozmiestnení. Všetko mi išlo akosi pomalšie, než tým dvom.

– Vždy som si myslela, že druhý svet, kam naša duša odíde bude vyzerať ako miesto, kde sa cítime najlepšie, ale netušila som, že v mojom prípade by to malo byť práve kino, – povedala zmätene Adriana.

– Ešte nie si na druhom svete, zlatko, – usmiala sa Cornelia a hodila si do úst  hrsť pukancov.

– Čo ti toto pripomína? Porozmýšľaj, – povedal vážne Dougal.

– Jeden film, už si nespomínam ako sa volal. Muž a žena zomreli a skôr, než sa rozhodlo, kam po smrti pôjdu, mal každý z nich pojednávanie, kde sa hodnotil ich život.

– Presne tak. Vždy sa ti to páčilo a predstavovala si tak vlastný prechod k smrti. Predstavami si vytváraš svoj svet, ale to ty predsa dobre vieš, – povedala Cornelia, žmurkla a pozrela na plátno, kde naša zverenkyňa tento fakt písala do školskej eseje vo veku 14 rokov.

– Bude o mne film? Vždy som si predstavovala, ako by taký film vyzeral, ale obávam sa, že reálne to nebude až taký kultúrny zážitok ako v mojich predstavách.

Vtedy som už chápal, o čom to celé je. Cornelia bola obhajkyňou naše zverenkyne, Dougal žalobcom a ja, ja som ju mal súdiť. Čo si to na mňa našil, Stvoriteľ?

– Michael, rada by som začala s Adrianinou obhajobou, – povedala Cornelia, vstala a podala vrecko s pukancami Dougalovi. Zvedavo som hľadel, čo bude nasledovať. Na plátne sa zjavilo malé dievčatko, ktoré pobehovalo po malom byte a čítalo akúsi knihu. Jej mama jej nevenovala žiadnu pozornosť. Až po chvíli sa jej zazdalo zvláštne, že by jej dcéra tak plynulo hovorila súdržný príbeh bez akéhokoľvek zaváhania. Vzala jej z rúk knihu a keď si prečítala obsah na strane, kde bola otvorená, nadvihla obočie a pozrela na svoju dcéru.

– Adriana mala iba tri roky, keď vedela plynule čítať, bez akéhokoľvek vedenia zo strany rodičov. Narodila sa s darom, nasledovala svoje inštinkty, ktoré jej hovorili, že v živote dokáže niečo veľké, lebo v tom veku ešte mala nejaké to spojenie so Stvoriteľom.

O chvíľu sa na plátne zjavil ďalší obraz – Adriana sedela za stolom a niečo písala na čisté papiere, keď bola hotová, vzala zhluk papierov a utekala za mamou.

– Tu má Adriana päť rokov a napísala svoju prvú poviedku.

– Námietka, tá poviedka bola príšerná, – ozval sa Dougal znudene.

– Mala päť rokov a nebola taká sčítaná, aby mohla písať kvalitne, ale nápad bol na jej vek obdivuhodný.

– Irelevantné, Dougal, pokračuj, Cornelia, – povedal som a so záujmom som hľadel na plátno.

– Rodičia uvažovali, že ju dajú hneď do druhého ročníka, pretože bola nadmerne inteligentná. Od samého narodenia je očividné, že jej osudom je dokázať niečo veľké.

– Prečo sa to nestalo? – podpichol Dougal.

Cornelia sa otočila na plátno a zjavila sa šesťročná Adriana, ako mame vraví, že nechce ísť medzi tie múdre deti, že chce ísť medzi tie normálne. Že nechce o nič prísť a chce si všetkým prejsť ako iné deti.

– To nevylučuje, na čo bola Adriana stvorená. To iba poukazuje na to, že v živote kládla dôraz na emocionálne poznanie, nie len na intelektuálne napredovanie. No tak sa nechcela vymykať priemeru. Neskôr predsa zmenila názor.

– Neskôr bolo neskoro, smiem sa toho chopiť ja? – ozval sa Dougal a o chvíľu už stál pred plátnom a ja som mal možnosť vidieť pätnásťročnú Adrianu ako vyplňovala prihlášku na strednú školu.

– Celých 9 rokov na základnej sa nenaučila takmer nič nové, iba trpela ohováranie svojich spolužiačok a detskú ukrutnosť, ktoré z nej urobili zatrpknuté a závistlivé dieťa. Prihlásila sa na päťročnú školu, bohvie prečo, a miesto toho, aby skončila o rok skôr a bola v Anglicku na vysokej medzi svojimi rovesníkmi, skončila ešte aj o rok neskôr a zmaturovala ako dvadsaťročná. Len preto, lebo cítila potrebu absolvovať odbornú školu, aby si mala ako na vysokú zarobiť. Absolútna nedôvera vo Veľký plán, ktorý sa o ňu postará. Nikdy sa na Stvoriteľa nespoľahla napriek tomu, že vždy tvrdila ako veľmi v osud verí. Ako náhle šlo o jej sny, musela mať nad všetkým kontrolu a teraz jej musíme zachraňovať zadok, keď má 25. Ďakujem, nemám k tejto téme viac, čo povedať.

Adriana sa tvárila, akoby sa chcela rozplakať a jej duša akosi zosivela. Na to sa Cornelia nemohla dlho pozerať a vyskočila na rovné nohy.

– Adriana je človek, Dougal, nemohla poznať odpovede na svoje otázky, nemohla vedieť, čomu má veriť. A to z jednoduchých dôvodov. Nikdy v živote ju nemal kto viesť.

Na plátne sa zjavil jej opitý otec, ktorý prišiel domov a zmlátil jej mamu. Tá ho iba ďalej provokovala a z oboch šla čiernočierna energia. V ďalšej scéne priniesol jej ešte opitejší otec domov ježka a hodil ho do výťahovej šachty. Keď sa vrátil, vzal z kuchynskej linky nôž a začal sa vyhrážať, že sa podreže. Malá Adriana plakala, až jej malé srdiečko pukalo. Jej prefajčená mama sa vykláňala z okna a vydychovala dym, čo dievča bolelo na duši, lebo sa bála, že jej mama umrie, keď neprestane fajčiť. V ďalšom obraze jej otec vrieskal na jej mamu, bil ju a ťahal po koberci, na ktorom zostala šmuha. Adriana sa vrátila do svojej postele, plakala a vrtela sa v posteli, aby šušťala perinami a nič z toho nepočula. Obraz sa zmenil a Adriana mala dvanásť rokov, sedela v čakárni u psychológa. V ďalšej scéne mala trinásť a otec sa sťahoval k priateľke a synovi, ktorého s ňou mal.

Adriane sa po perleťovom líci kotúľali priezračné slzy a ja som si nemohol pomôcť a zachvátil ma súcit.

– Toto nie je výhovorka. Keď mala pätnásť, mala šancu na sebe pracovať, ale stretla toho Filipa a všetko sa pokazilo, – povedal Dougal a na plátne sa zjavila Adriana ako šestnásťročná. Obrazce z toho, ako chodila do prírody na prechádzky so svojim priateľom, ako mal pre ňu zrazu celý život zmysel a každé ráno mala dôvod vstávať.

– Toto považuješ za negatívnu skúsenosť? – divila sa Cornelia.

– Nevieš, čo máš púšťať, – povedal Dougal, vyskočil pred plátno a na tom sa vzápätí zjavila osemnásťročná Adriana, ktorá zvažovala, že na univerzitu neodíde do Anglicka, ale zostane blízko Filipa. Obraz, ako plakala, keď o ňu neprejavoval dosť záujmu, ako trávila víkendy uňho a nevenovala sa štúdiu. Nepopierateľne upadla do citovej závislosti a Cornelia sklonila hlavu.

– Rozišiel sa s ňou, je jedno, akému zásahu za to vďačíme, no Adriana napokon do Anglicka šla.

– Áno, o dva roky staršia ako jej spolužiaci, zatrpknutá, lebo celé tie dva roky po ich rozchode sa utápala v skazenosti a robila všetko možné, len aby si ublížila a znížila svoje vibrácie. A to bol vzorec jej života. Tak to bolo, keď mala pätnásť a pomýšľala na samovraždu, keď mala osemnásť a spíjala sa. Keď mala devätnásť a ťahala za nos mužov, aby si dokázala, aká je len strašne diabolská a jej sympatie k rockovej hudbe sa zmenili z obdivu umenia a štúdia ľudského nešťastia na možnosť žiť nespútane a nikomu sa nespovedať. Stvoriteľ sa nemohol poriadne postarať o zneškodnenie vojen v Iraku, lebo mal na starosti jednu pubertiačku, ktorá vkuse odmietala svoje predurčenie, utápala sa v sebaľútosti a bedákala, aké je to všetko len nemožné.

– Preháňaš, Dougal, uvedom si, že je tu a počuje ťa.

– Niekto jej to už musí povedať.

– Máte úplnú pravdu, veľmi ma to mrzí, – ozvala sa Adriana a Cornelia na ňu chlácholivo pozrela.

– Netráp sa, zlatko, je Dougalovou prácou vidieť to len z tej svojej strany, – povedala, otočila sa späť k plátnu a pokračovala.

– Od štrnástich pracovala, urobila všetko, čo vedela, aby svoje ciele dosiahla. Nemôžeme ju viniť za to, že sa neodovzdala osudu a uchopila svoj život do svojich rúk. To bolo správne. Každú svoju negatívnu skúsenosť dokázala premeniť na poznatok, ktorý ju posunul ďalej.

– Iste, keď odišla do Anglicka, viedla si výborne, ale po pár rokoch opäť spadla do tej priepasti, ktorá ju prenasleduje celý život. A tento krát už skutočne nemá výhovorku.

Teraz sa Dougal postavil a nešiel k plátnu. Podišiel priamo k Adriane, ktorá sa topila v triaške, no odvážne a s pokorou naňho hľadela.

– O čo si prosila Stvoriteľa celý svoj život?

– O mnoho vecí, – povedala Adriana a ja som tušil, že Dougal sa pýta na čosi iné.

– O to, aby otec prestal piť, aby sa odsťahoval, aby prestala piť a fajčiť mama, aby vyzdravela, keď bola chorá a nikto nevedel, čo s ňou je. Pokiaľ viem, okrem matkinho fajčenia ti Stvoriteľ splnil všetko. Ešte aj vyzdravela z týždňa na týždeň a lekári doteraz netušia, čo jej bolo, ani čo ju vyliečilo. Priala si si, aby ťa prestali trápiť psychické problémy, depresie, panické ataky a rôzne iné stavy, ktoré ti bránili v plnohodnotnom živote. Rany na duši ti zostanú navždy, ale väčšina z týchto problémov ťa už netrápi.

– Sú vo mne ako časovaná bomba, – povedala Adriana trasúcim hlasom.

– Ale už ti nebránia. Takmer všetko, o čo si prosila, sa splnilo. Ale nie na to som sa pýtal. Po čom si túžila vo svojom živote najviac a s plačom si žiadala každý jeden deň, aby sa to splnilo, lebo inak si ťa môže k sebe Stvoriteľ vziať? – pýtal sa Dougal neúprosne a Adriana sa triasla stále viac a viac, prehĺtala vzlyky a očividne trpela.

– Po univerzite, po kariére, po tom, aby mi vydali knihu.

– Teplejšie, Adriana, ale stále nehoríš. Iba jediná vec sprevádzala tvoju túžbu po škole, po kariére, iba jediná vec ťa držala pri živote, iba nádej na jediné. Povedz to, Adriana, po čom si túžila celý život?

– Po Kristiánovi, – povedala napokon. Dougal jej venoval dlhý pobavený pohľad, potom sa náhle otočil a šiel k plátnu. Na ňom sa zjavil deň, keď mala Adriana dvadsaťjeden rokov a bola prváčka na univerzite. Bola so spolubývajúcimi v centre mesta a kým čakala so zmrzlinami pred obchodom, do ktorého sa museli za každú cenu ísť pozrieť, všimla si skupinu ľudí, ktorí niesli kamery a rôzne iné vybavenie. Usúdila, že sa ide natáčať nejaký film, hoci netušila, čo by už len chceli natáčať práve v Canterbury. Pravdepodobne šli ku katedrále, tak usúdili i jej priateľky, ktoré práve vyšli z obchodu a rozhodli sa, že ich budú nasledovať, aby videli, čo sa natáča. Skupina skutočne zastavila pred katedrálou. Okolo hercov behali maskéri a maskérky a dievčatá sa stavali na špičky, aby niečo videli cez dav ľudí, ktorý obkľúčil štáb. Vtedy Adrianu niekto chytil za plece a keď sa otočila, stál tam asi 25 ročný muž tmavších vlasov a zelených očí, o niečo vyšší od nej. Keď sa mu uhla a prešiel popri nej, zacítila parfum, z ktorého sa jej podlomili kolená a odhliadnuc od toho, aký atraktívny jej pripadal, jeho vyžarovanie ju priam omráčilo. Niesol dve kávy, pretlačil sa k režisérovi a jednu mu podal. Sklopil si z hlavy na oči slnečné okuliare a ruku dal vbok, keď sa nakláňal a hľadel režisérovi do scenára. Pridal pár pripomienok a potom sa otočil smerom, kde stála Adriana. Chvíľu na ňu hľadel, ale hneď ako mu plne opätovala pohľad, pozrel niekam inam a nebolo ani isté, či skutočne pozeral na ňu. Vyzerala zrazu úplne inak, hľadela naňho s akýmsi zvláštnym strachom a takmer som až pociťoval ako jej skáče srdce. Ešte chvíľu tam stála a premýšľala, akú funkciu môže v štábe asi zastávať ten muž, no o chvíľu sa jej spolubývajúce pobrali na odchod a ona šla s nimi. Otočila sa na odchod a už nemohla vidieť ako sa pohľad toho muža zdvihol priamo k nej, zložil si slnečné okuliare a sledoval ju celý čas ako sa vzďaľovala z dohľadu.

Ďalší obraz sa zmenil na Adrianu, ako sama kráča ku katedrále, sadá si na lavičku a otvára knihu. V očiach sa jej zračilo očividné sklamanie, že štáb tam už nebol, ale zostala na mieste a ceruzkou si podčiarkovala dôležité fakty z knihy. Prešla asi pol hodina, ale slnko príjemne svietilo a pofukoval čerstvý vánok, preto sa jej odísť nechcelo. O chvíľu sa zjavil štáb, ale jej objekt túžob medzi nimi nebol. Chvíľu ich sledovala, ale potom sa opäť vrátila ku knihe. O malý moment ju však vyrušil hlas, ktorý sa k nej blížil od chrbta.

– Láme mi srdce, že ťa musím vyrušiť pri čítaní Dickensa v tak krásny deň ako je dnešný, ale o chvíľu budeme presne toto miesto potrebovať pri natáčaní.

Adriana zdvihla zrak a očividne sa jej zrýchlil dych, keď uvidela človeka, kvôli ktorému tu podvedome čakala.

– To nič, Dickens je aj tak lepší pre tie daždivé dni, – povedala s hraným nezáujmom, zbalila knihu do kabelky a postavila sa na odchod.

– Študuješ na Kente?

– Áno, – otočila sa a odvetila neprirodzene rýchlo.

– Čo študuješ?

– Anglickú, americkú literatúru a filozofiu.

– Takže zrejme poznáš profesora Hopkinsa.

– Áno, iste, je to najväčší odborník na postkoloniálnu literatúru.

– Nevieš, kde by som ho našiel?

– Náhodou vedie zajtra o šiestej verejnú diskusiu v knižnici. Stojí to 2 libry.

– Výborne, ďakujem za informáciu, – povedal a ďalej na konverzáciu nenadviazal, iba pobavene sledoval, ako sa zachová. Adriana iba prikývla, chvíľu stála ako skamenená a potom mu zamávala na odchod.

Ďalší obraz sa odohrával v knižnici, Adriana sedela v prvom rade a nech sa snažila počúvať profesora Hopkinsa akokoľvek napäto, myseľ jej stále lietala okolo tajomného neznámeho, ktorý sa tam neukázal. Hnevala sa sama na seba, že miesto poobednej zmeny v práci šla na prednášku, kam vôbec neplánovala ísť, len aby ho stretla. Keď už uvažovala, že nejako nepozorovane odíde, vošiel a sadol si na druhú stranu skupinky a pokýval jej hlavou na pozdrav. Adriana sa pokojne započúvala a o chvíľu sa zapojila do diskusie, na čo neznámy reagoval oponujúco.

– V podstate s tebou súhlasím Adriana, ale zaujal ma názor tohto mladého muža. Smiem vedieť vaše meno?

– Som Kristián.

– Študujete u nás literatúru?

– Študoval som na Sheffielde, skončil som minulý rok.

– To vás iste učil môj bývalý spolužiak profesor Carter.

– Áno, práve on mi odporučil absolvovať vašu prednášku, ak budem mať tú možnosť.

– Dúfam, že ste nemerali cestu iba kvôli dnešnej diskusii.

– Som tu pracovne a náhodou som sa o tejto diskusii dozvedel, rád som túto príležitosť využil.

Po diskusii sa stretla Adriana s Kristiánom pri východe z knižnice.

– Gratulujem, zaujal si ho.

– Nesnažil som sa o to, mám tieto diskusie rád. Ďakujem za pozvanie.

– Nepozvala som ťa, iba som posunula informáciu.

– Tak ďakujem za to. Musím sa vrátiť do práce, tak ti prajem pekný zvyšok dňa, Adriana, – povedal s dôrazom na jej meno a stratil sa v diaľke.

Na ďalšom obraze prišla Adriana s priateľkami do podniku na školskej pôde, sadli si k stolu a objednali. Na druhej strane miestnosti uvidela sedieť veľkú časť štábu a jej pohľad hneď upútal Kristián. Tiež ju hneď uvidel a usmial sa.

– To je ten chalan z diskusie? Stephanie mi hovorila, že ste si dosť nahrávali, – ozvala sa jedna z jej priateliek.

– Z diskusie? Ja som ho videla so štábom pri katedrále, – ozvala sa ďalšia.

– Idem si vziať ďalšie pivo, – povedala Adriana a odišla k baru. V ďalšej sekunde tam už stál i Kristián.

– Hráte sa na študentov?

– Chalani z produkcie uprednostňujú študentskú atmosféru, cítia sa tak mladšie.

– A čo ty?

– Ja sa prispôsobím.

– Čo si zač? Herec?

Zasmial sa.

– Vyzerám ako herec?

– Možno v nejakej komédii, – zažartovala. Zasmial sa a pokynul jej, aby si štrngli svojimi pivovými fľaškami.

– Skladám soundtrack. Čiže väčšinou prídem na každé miesto natáčania na jeden alebo dva dni a aj to som len hlavný nosič kávy, – zasmial sa.

– Tu si už vyše týždňa.

– Áno, nejako sa mi odtiaľto nechce odísť, – povedal a usmial sa na ňu.

– Nie si trochu mladý na skladateľa?

– Ako starý by mal byť podľa teba taký skladateľ?

– Minimálne tridsaťročný. Toto je umelecký smer, kde sa práca zrejme nehľadá jednoducho a vyžadujú sa skúsenosti.

– Mal som šťastie, režisér ma našiel na absolventskom koncerte. Vraj už dlhšie sledoval moju prácu. Dal mi prácu hneď po bakalárovi. Ale v septembri sa vraciam do školy, nech mám aspoň toho magistra.

– Späť na Sheffield?

– Nie, na Cambridge.

– Musíš byť dobrý, – pozrela naňho vážne a uznanlivo.

– Dúfam, že som, ale o tom to nie je. Veľa dobrých skladateľov nemá prácu, ako som už povedal, mal som šťastie.

Chvíľu bolo ticho a on na ňu iba hľadel.

– Ty nie si Angličanka.

– Ani ty nie, – usmiala sa.

– Odkiaľ si?

– Zo Slovenska, poznáš?

Na chvíľu sa zarazil a potom rozosmial.

– Tak to nám trvalo, kým sme to zistili, – povedal po slovensky a Adriana sa rozosmiala s ním.

Adriana sediaca v kinosále sa usmievala a keď obraz prešiel o pár rokov neskôr, náhle zosmutnela. Po plátne behali scény, ako spolu začali žiť, ako Kristián stále nebol doma, ako sa on naháňal za prácou a ona si žiadnu nevedela nájsť, čím viac ho milovala, tým viac sa začínala báť. Báť, že to on necíti rovnako, že sa niečo pokazí, že nie je taká úspešná a vo všetkom dobrá ako on. Že nie je dosť dobrá preňho. A napokon, jej útek z Anglicka.

– Celý život prosíš Stvoriteľa o človeka, s ktorým si založíš rodinu, s ktorým zažiješ svoj príbeh, ktorý bude po tvojom boku ako svedok tvojho života. Partner, ktorý s tebou bude zdolávať všetky dobrodružstvá, ktorý je vzdelaný a úspešný a tvoríte dokonalý tím. A keď to príde, po pár rokoch pred tým jednoducho utečieš. Nemám slov, Adriana, – ozval sa Dougal.

– Adriana sa snažila, každý si môže dovoliť skrat. Potrebovala si iba prevetrať hlavu, chcela sa k nemu vrátiť, však? – otočila sa na ňu Cornelia.

– Neviem, čo chcem urobiť. Ale nie je to jedno? Veď som zomrela.

Všetci traja sme na seba pozreli.

– Zradila si váš vzťah a mohlo ťa to stáť život. Ale v inom zmysle, ako si myslíš. Váš rozchod by nenávratne pokazil Veľký plán. Nikdy by si už nedokázala, čo máš, lebo by ti chýbala sila, ktorú ti dodáva a on by už o pár rokov prepadol alkoholu, pretože by zapíjal žiaľ a nespokojnosť so svojim prázdnym životom. Vás oboch Veľký plán potrebuje.

– A na to sa toto celé stalo? Aby ste mi to povedali?

– Mala si dostať na výber, – ozval som sa konečne ja, keď mi to všetko došlo. Už som chápal, prečo ma tam Stvoriteľ poslal. Spomenul som si na voľbu, ktorú som ja kedysi nezvládol. Keď som zomrel, spýtal sa ma Stvoriteľ, či chcem ísť ďalej a postúpiť na vyššiu úroveň alebo sa chcem vrátiť a počkať, kým pôjdu aj moji najbližší. Nechcel som čakať a žiť ešte ďalšie životy v tom strašnom materiálnom svete. Vzdal som sa svojej rodiny, svojej lásky, len aby som urýchlil proces zdokonaľovania svojej duše, len aby som urýchlil cestu k cieľu.

– Všetko, čo si vo svojom živote prežila, či už sa na to pozrieme z pohľadu Dougala alebo Cornelie, ťa posunulo až sem a Stvoriteľ by ťa rád vzal ďalej. Možnosti sú vlastne tri. Prvá, že hneď teraz pôjdeš s nami ďalej a ďalší krát sa narodíš vo svete na vyššej úrovni. Druhá, že si ešte dožiješ tento život so svojimi blízkymi a pôjdeš ďalej až potom. Tretia, že pôjdeš ďalej, až keď pôjde ďalej i niekto iný.

– Čiže Kristián, – povedala potichu.

– Ak sa však teraz vrátiš a s Kristiánom to pokazíte, môže ťa to zničiť a nemusíš sa dostať ďalej. Oddiališ nie len svoj postup, ale i ten jeho.

– To nemôže byť také ťažké. Vrátim sa za ním. Kristián je na tom duševne minimálne tak ako ja, ak aj nie je ďalej. Ak by som aj hneď teraz odišla, určite by sme sa v ďalšom živote stretli ďalej.

– Nespravili ste ešte to, čo máte. Máte svoj vzťah upevniť, máte byť rodina. Máte mať dcéru a tá bude pre svet nesmierne dôležitá.

Adriana sa usmiala.

– Znamená to, že ma Kristián naozaj miluje? Mýlila som sa?

– Iste, že si sa mýlila, pozri! – povedala Cornelia a na plátne sa zjavil Kristián, ako sedí v ich kuchyni, pije pivo a hľadí na škatuľku so zásnubným prsteňom. Adriana pootvorila ústa a na chvíľu prestala dýchať.

– Chcel ťa požiadať o ruku.

– Tak ma rýchlo vráťte späť, teraz, keď to už viem, je všetko v poriadku. Vydám sa zaňho, budeme mať dcéru, dokážeme, čo máme dokázať.

– Adriana, zváž to rozhodnutie. Keď sa odtiaľto vrátiš,  nič si nebudeš pamätať, – povedal som jej a bol som stále viac fascinovaný jej výrazom.

– A keďže si to nebudeš pamätať, môžete sa s Kristiánom ďalej hádať, môžeš znova utiecť a môžeš znova pokaziť Veľký plán. Ovplyvnilo by to viac životov, než si vieš predstaviť, – povedala opatrne Cornelia.

– A ak sa tak stane, možno bude potrebné urobiť opatrenia, ktoré spravia z vašich životov peklo, – dodal viac na rovinu Dougal a Cornelia naňho trochu vyčítavo pozrela.

– Vy viete niečo, čo mi nemôžete povedať,  – povedala Adriana a mala pravdu. Ak by po návrate nenapravila, čo pokazila, bolo by nevyhnutné urobiť opatrenia, ktoré by jej život nadobro zničili a ani prosby Stvoriteľa o pomoc by nepomohli. Ak sa teraz rozhodne ísť na ďalšiu úroveň, Veľký plán tým utrpí, ale ešte sa to bude dať zachrániť aj bez ich potomka, aj bez ich vzťahu.

– Otázka je, či veríš sama sebe natoľko, že riskneš návrat. Po všetkých tých rokoch spochybňovania samej seba, po tých rokoch občasného prepadania sebaľutosti – veríš si natoľko, že riskneš vaše životy a životy ľudí naokolo? Miluješ Kristiána tak, že ti stojí za to to skúsiť aj s tou obrovskou hrozbou?

Z toho momentu ma mrazilo. Stáli sme tam všetci traja ako obrovské zrkadlá, ktorým sa nemohla vyhnúť, tlačili sme na ňu, aby sa rozhodla. Vedel som presne, ako sa cítila. Sám som si tým prešiel, teraz si už na to spomínam. Nezvládol som to. Ja som ten risk nepodstúpil. A keď som teraz hľadel na Adrianu, ako takmer bez váhania povedala:

– Pošlite ma späť za ním, – vedel som, akú príšernú chybu som vtedy urobil. Cítil som, že presne to bola emocionálna skúsenosť, ktorú som potreboval, aby som sa raz dostal ešte ďalej. Bez tej skúsenosti som teraz zaseknutý. A Stvoriteľ mi to chcel ukázať…

 

Sedel som v nemocničnej izbe a hľadel na Adrianino bezvládne telo. Oproti mne sedel Kristián, oči mal plné sĺz. Držal ju za ruku a hľadel na ňu tak, že som sa takmer sám rozplakal. Bola okolo nich tak obrovská žiara božej lásky, až som začínal mať tento svet opäť rád. Cítil som, ako na mňa tieto emócie znášajú stále viac hmoty a začínalo mi byť ťažko. V tej chvíli sa predo mnou zjavili Dougal a Cornelia. Pozreli na Adrianu a pokynuli mi, aby som šiel s nimi.

– Už je čas, poďme domov, – povedala láskavo Cornelia a ja som sa vzniesol k nim. Počkali sme, kým Adriana pomaly otvorila viečka a pozrela na Kristiána. V tej chvíli som cítil obrovské odľahčenie a nadpozemskou rýchlosťou sme všetci traja stúpali hore…

 

Odvtedy som sa s Adrianou stretol už len raz. Jej dcéra mala vysoké horúčky a vyzeralo to s ňou zle. Často som sa z môjho sveta napájal na Adrianu, stál som pri nej a stal som sa jej, ako to vy voláte, strážnym anjelom. Jej prosby boli vtedy tak intenzívne, že som sám požiadal Stvoriteľa, aby mi dovolil pomôcť. Adriana a Kristián boli tí najmilujúcejší rodičia, akých si viete predstaviť. Ich malá Sophia nikdy nemala tej chorobe podľahnúť, nebol som tam kvôli nej, bol som tam kvôli tým dvom ľuďom a najmä kvôli Adriane, ktorú som mal kedysi dávno niečo naučiť a miesto toho, dala lekciu ona mne…

 

 

Stužková

06.05.2013

Venované triede A ročníku 2013 Hotelovej akadémie v Nitre, ktorí vo mne inšpirovali oveľa viac ako jednu poviedku, ktorí so mnou roky putovali životom, držali ma, keď som padala, bez ktorých viac »

Opäť vyjde slnko

05.05.2013

Všetko to prišlo v tom najsprávnejšom čase. Ako keď padáte do bezodnej priepasti a čosi vás zachytí práve včas predtým, než zamdliete a vzdáte to. Necítila som už nič, iba naliehavú viac »

Kalvária

05.05.2013

Hnev, zloba, sklamanie, nešťastie, vyčerpanosť, zmes mnohých pocitov, ktoré sa vo mne miešali, ma prinútili zmeniť smer. Tie zvláštne pocity v mojej hrudi naliehali, aby som zrýchlila, nemala viac »

Afganistan, taliban

Pri útoku Talibanu na základňu pri Kandahári zahynulo 15 vojakov

26.05.2017 21:31

Pätnásť afganských vojakov bolo zabitých pri novom útoku bojovníkov hnutia Taliban v juhoafganskej provincii Kandahár. Pri následných bojoch prišlo o život 20 príslušníkov Talibanu.

GLOBSEC 2017

Svet zažíva ťažké časy. Čo na to Globsec?

26.05.2017 19:02

Snaha nájsť odpoveď na to, kam tento svet smeruje a čo s ním. Je to úloha pre tradičnú konferenciu Globsec, ktorá sa v piatok začala v Bratislave a potrvá do nedele.

Václav Mika

Manažéri v RTVS majú rozprávkové platy

26.05.2017 18:48

Niektorí vysokí manažéri RTVS brali až osemtisícové platy, teda oveľa vyššie ako napríklad predseda parlamentu či premiér. Vyplýva to z uniknutých dokumentov, ktoré sa v piatok dostali do médií.

Donald Trump, G7

Štáty G7 sa dohodli na spoločnom boji proti terorizmu, rozpory ohľadne klimatickej dohody pretrvávajú

26.05.2017 17:59, aktualizované: 20:59

Ako urobiť sedmičku opäť veľkou? Nájsť v tom zhodu nie je ľahké. Z lídrov, ktorí sa v piatok zišli na summite skupiny G7, sú štyria nováčikovia.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 4
Celková čítanosť: 3165x
Priemerná čítanosť článkov: 791x

Autor blogu

Kategórie

Archív