Všetko to prišlo v tom najsprávnejšom čase. Ako keď padáte do bezodnej priepasti a čosi vás zachytí práve včas predtým, než zamdliete a vzdáte to. Necítila som už nič, iba naliehavú potrebu odísť, opustiť mesto, v ktorom som sa narodila a v ktorom som i žila, opustiť všetky bôle a všetok tlak, ktorý bol už viac ako neúnosný. Kým moja najlepšia priateľka pokojne spala a doznieval v nej smútok z rozlúčky so svojím priateľom, kamarátmi a rodinou, ja som mala v ušiach slúchadlá, hľadela som von z malého okienka lietadla a cítila som pokoj, ktorý sa nedal porovnať s ničím, čo som dovtedy zažila. Bol to pokoj nadpozemský, bezhraničný, akoby som už zomrela a ocitla sa v tých bájnych nebesách, „späť doma,“ ako sa hovorí, kde sa stretávajú všetky duše, keď dokončia svoju martýrsku cestu pozemským životom.
Takmer sme nestihli náš let, takže sme letiskovou halou utekali ako zmyslov zbavené. Dobehli sme do nitky spotené a zadýchané. Ale keď už na oblaky sadala tma a ja som sa prikryla dekou, ktorú som si našla na sedadle, i moje spotené vlasy lepiace sa mi na čelo, boli neopísateľne príjemné spolu s celým vyčerpaním, ktoré bolo v dokonalom nesúlade s ľahkosťou a nadpozemským pokojom, ktoré zaplavovali moju dušu. V ušiach mi znela pieseň Case of you od Joni Mitchell, ktorá len podčiarkovala ten jedinečný moment, kedy aj moja rozorvaná duša pocítila rovnováhu. Vnímala som to len ako malú chvíľu, kým som uvidela všetky tie svetlá Cypru. Bola to len chvíľa, kým sa moje nohy dotkli pôdy tohto ostrova, ktorý mal pre mňa už v priebehu pár mesiacov reprezentovať celé moje duševné zdravie, môj prístav nádeje, moje útočisko, môj pozemský raj.
V momente, keď sme spolu s dvomi nízkymi Filipíncami vyšli pred letiskovú halu, do nozdier mi prenikla akási nedefinovateľná vôňa, akoby pochádzala z nejakej rastliny, ktorú som ešte v živote necítila. Napriek tomu, že tragikomika života ma sprevádzala až tam a Filipínec Ricky mi zlomil kolieska na batožine, snažil sa ju napchať do malého auta, hoci sa nedal ani zavrieť kufor, napriek tomu som jednoznačne cítila, že som ďaleko, preč, v bezpečí od tlaku, depresie a rozpoltenosti. Necítila som ani najmenší smútok za domovom, ani štipku úzkosti, či skľúčenosti. Nič z pocitov, ktoré ma prenasledovali doma, vôbec nič. Odľahlo mi tak veľmi, že odľahčenie, ktoré v mojom vnútri nastalo, spôsobovalo, že som lietala, vznášala som sa a ocitla niekde v medzipriestore.
Nejakú dobu sme blúdili po ostrove, zdalo sa, že naši filipínski kolegovia si neboli celkom istí, ako sa vôbec na letisko dostali. Na Coral Bay sme dorazili až o piatej ráno, ulica už bola zaliata ranným slnkom, no všade bolo priam posvätné ticho. Prešli sme okolo reštaurácie, ktorá mala byť našim budúcim pracoviskom a Ricky sa šiel autom otočiť až k útesu, takže sme mali prvýkrát možnosť letmo zahliadnuť more. Nebývali sme ďaleko od toho útesu – náš dom bol hneď vedľa reštaurácie. Všade bol samý piesok, všetko mi vtedy pripadalo suché a špinavé. Ricky vyhodil z auta môj zlomený kufor a spolu s Palomom vyniesli našu batožinu na prvé poschodie, kde zazvonili pri dverách. Nikto neotváral, a tak sa Paloma načiahol cez otvorené okno, aby zvnútra otvoril dvere. Tento nedostatok bezpečnosti nás s Nenou trochu vyľakal a vymenili sme si komicky zúfalé pohľady. V ďalšom momente sme už však zvnútra začuli ženský, jemne škrekľavý hlas a vo dverách sa zjavila stredne vysoká ženská postava s blond vlasmi, tvárou súmernou, akú majú len bábiky, orieškovými očami a v sivom pyžame s Micky Mousom. Žena otvorila a veľmi nepodarenou angličtinou nás privítala a zaželala nám hneď i dobrú noc. Na to sa stratila vo svojej izbe a nechala Rickyho a Palomu, aby nám ukázali tú našu.
Byt bol pomerne priestranný, zľava od vchodových dverí bola kuchyňa a z nej viedli dvere na terasu s výhľadom na útes a more, kde sme sa boli otočiť autom. Vpravo bola obývačka a rovno pred nami krátka chodba, na ktorej boli troje dverí. Tie vľavo viedli do izby našej blonďavej kolegyne, vpravo bola kúpeľňa a rovno pred nami boli dvere do našej izby. Nebola veľká. Bol tu iba jeden malý stolík, skriňa a poschodová posteľ, no mali sme balkón s posedením a výhľadom na celú Coral Bay. Dolu pod týmto balkónom bol klub s názvom Blazing Saddles a keďže bol sčasti bez strechy, videli sme celý vnútrajšok. Ricky a Paloma nás uviedli do izby, zhodili tam naše kufre a stratili sa. Netušili sme, kedy máme vstať, kam máme ísť, no boli sme také unavené, že sme sa to rozhodli neriešiť až kým sa nevyspíme. Vyliezla som na vrchnú posteľ, keďže som vedela, že Nena chce spať dolu a omámená horúčavou, otravovaná svetlom zvonka, som i tak v momente zaspala.
Vstali sme okolo desiatej, čakala som, že budem unavená viac, než som bola. Všetko to svetlo, stupňujúci sa ruch z ulice a vzrušenie z novosti toho všetkého ma nútilo vstať a zistiť, čo s nami bude ďalej. Netušila som, či už naša kolegyňa vstala, či je už v práci, ani čo by sme mali robiť. Našťastie vyšla z izby práve vo chvíli, keď som prešla do kuchyne a mohla som jej všetky tie otázky položiť. Predstavila sa ako Dina, pochádzala z gréckeho mesta Thessaloniki a na Cypre pracovala len tri mesiace. Podľa všetkého sa jej tam vôbec nepáčilo a robila čašníčku prvýkrát v živote. Vysvetlila mi pracovnú dobu a naše povinnosti, spravila kávu a porozprávala nám niečo o okolí. Na pláži vraj ešte nebola a ja som nevychádzala z úžasu. Za tri mesiace nebola na pláži? Veď je to tak blízko! Pracovať 6 dní v týždni je v tom teple vraj veľmi vyčerpávajúce a preto trávi voľno zvyčajne oddychom. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že Dinin život na Cypre je akýmsi zaseknutím. Chýbal jej domov, práca ju nebavila, ale jej pokojná a poddajná povaha to trpezlivo trpela. Bola veľmi skromná, hoci vyzerala ako bábika Barbie. Tipovala som jej maximálne 25 rokov, takže priznanie, že má 31 ma nesmierne šokovalo. Bola veľmi milá a ochotná, hneď ako sme dopili kávu, vybrala sa do reštaurácie, aby zistila, čo a kedy máme s Nenou robiť.
Práca začala už v ten deň, Dina sa vrátila s tým, že nás volajú šéfovia, a tak sme sa obliekli a zišli dolu do reštaurácie. Sedeli tam dvaja. Jeden mal dlhé čierne kučeravé vlasy a nezameniteľne grécku tvár. Volal sa Marios a spolu s bratom boli majitelia. Jeho brat Lucas tam nebol, mali sme sa s ním stretnúť až večer. Vedľa Mariosa sedel George, hlavný čašník, ktorý sa na môj vkus tváril príliš majetnícky, akoby bol sám ďalším majiteľom. George bol istotne starší, než Marios, bol temperamentný, krátkovlasý, chudý a pomerne zvráskavený, no mal veľmi pekné oči, celkom ako oceán, ktorý sme videli z terasy v našom byte. Už po prvom rozhovore s nimi nám bolo jasné, že život na Cypre bude o niečom úplne inom, než boli naše životy doma. Ľahší a menej vážny. Už ten prvý deň trávený na ostrove bol pre mňa novým, neznámym spôsobom oslobodzujúci.
Vrátili sme sa do domu a na vedľajšej terase sme videli množstvo Filipíncov, ako sa tam zbiehajú. Niektorí už boli v reštaurácii, niektorí mali pauzu, niektorí sa tam chystali až večer. Všetci sa na nás láskavo usmievali a zdravili nás. Bolo to ešte v ten istý deň popoludní, keď som čistila vínové poháre a Dina mi ukazovala, čo všetko ešte musíme do večera urobiť – z kuchyne vyliezol usmiaty filipínsky kuchár, pohodovým krokom prišiel ku mne a až neuveriteľne šťastne a prívetivo sa mi prihovoril. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že títo ľudia sú všetci do jedného pokrytci. Ich neustále dobrá nálada ma vytáčala do nepríčetnosti a bola som presvedčená, že ju iba hrajú. Bol to môj prvý stret s odlišnosťou ich mentality. My Slováci sme sa nezvykli toľko pretvarovať, celkom radi sme sa sťažovali, keď sa nám niečo nepáčilo. Trvalo to dlhšie ako pár dní, dlhšie, než pár týždňov, aby som skutočne prenikla do psychiky týchto výnimočných ľudí. Je dobre známym faktom, že koľko jazykov človek vie, toľkokrát je človekom, ale už menej sa hovorí o tom, ako veľmi rastieme rozširovaním hraníc svojej tolerancie, snahou pochopiť iné mentality, iné povahy a kultúry. Očakávala som, že tak ďaleko od mojej rodnej krajiny musia byť ľudia nesmierne odlišní a zo začiatku sa mi toto očakávanie i potvrdilo, ale časom som zistila, že je to len ilúzia, ktorá nás vláka do pasce klamlivého zdania a iba časom a snahou môžeme skutočne preniknúť do ich duší a nájsť to všetko, čo máme spoločné, čo nás aj ich robí ľuďmi, obyvateľmi tejto planéty prebývajúcimi vo fyzických telách. Svet napokon nie je ani zďaleka taký veľký, ako sa zdá.
O pár dní sme sa s Dinou a Nenou vybrali po práci do Blazing Saddles. Hoci unavené, potrebovali sme po práci odreagovanie a keďže sme bývali nad týmto podnikom, ktorý zatváral až o tretej ráno, predsa sme len dovtedy nemohli pri hluku z neho vychádzajúceho zaspať. Každá sme si dali oslobodzujúcu studenú sprchu, zhodili zo seba prepotené šaty a hodili ich do vedra, aby sme ich oprali na ďalší deň. Čisté a nahodené, vyšli sme všetky tri z bytu, zakývali chalanom, ktorí sedeli na svojej terase a hrali karty, a zišli sme po schodoch dolu do klubu. Posadali sme si k baru a rozhodli sme sa, že zainvestujeme do drahých kokteilov – po toľkej náročnej práci sme mali pocit, že si to zaslúžime. Keď sme očami behali po surovinách, z ktorých boli jednotlivé drinky, pristavil sa pri nás nízky, no pomerne atraktívny Cyperčan krátkych čiernych vlasov, svalnatej postavy a cyperskou bezhraničnou veselosťou. Za tých pár dní sme už stihli prekuknúť ich tradičnú povahu, boli temperamentní, radi sa zabávali a mali i tendenciu byť povýšeneckí. To posledné však na nášho nového priateľa neplatilo. Pod maskou akejsi príliš bezstarostnej oduševnenosti sa skrýval príbeh, z ktorého pramenila jeho skrytá dobrota, jeho chuť do života a bezstarostný nadhľad. Volal sa Neyo a bol manažérom Blazing Saddles. Prišiel sa s nami zoznámiť, lebo nás videl oproti v Samisene. Bolo to prvýkrát, čo sme pocítili súdržnosť zamestnancov Coral Bay. Nielenže prejavil záujem nás spoznať, prisadol si k nám, objednal nám drink na účet podniku a všetko, čo sme si od daného dňa až do konca nášho pobytu na Coral Bay objednali, nás stálo sotva polovicu z pôvodnej ceny. Do konca pobytu sme skúsili každý jeden z ponuky. Naši časom obľúbení barmani nám každý kokteil starostlivo vyzdobili a zapálili na ňom prskavku.
Ak sme práve netrávili noc v Blazing Saddles, zvykli sme si sadnúť na terasu k chalanom a sledovať ich, ako hrajú karty. Zvyčajne to bolo vtedy, keď nám šéfovia vyplatili prepitné, čiže každé dva týždne. Jedného večera sme ich sledovali a ja som sa rozhodla, že sa tú hru naučím. Ako som postupne lepšie chápala pravidlá, začala sa ma zmocňovať mne tak prirodzená súťaživosť a kým som si ešte nebola istá, ako by som hrala sama, pripájala som sa na striedačku k chalanom a skúšala som hrať s ich kartami. Najlepšie mi to išlo s Andreom, a tak som zostala sedieť vedľa neho, kým Nena sa pridala k Mikovi. Mike bol zatiaľ asi najmenej známy z našich kuchárov. Zdržiaval sa v kuchyni, pretože mal na starosti prípravu sushi a nebol ani taký zhovorčivý a príjemný ako ostatní. Zvyčajne bol ironický, prevládal uňho suchý humor a rád si nás doberal. Ako prvej to začalo imponovať Nene, ktorá mi po tejto našej večernej hre povedala, že je to celkom zaujímavý typ, presne taký, aké máme my rady. Vždy sme boli viac naklonené ironickému humoru, odmietavému správaniu a ľuďom, s ktorými sme sa skôr doberali, než aby sme si prejavovali nezaobalenú náklonnosť, ako to bolo s ostatnými chalanmi. Avšak musím uznať, že i ich prejavy náklonnosti nám padli veľmi dobre a keď sme si na ne zvykli, opätovali sme každý pozdrav s rovnako srdečnými úsmevmi ako boli tie ich.
Po mnohých rozhovoroch s chalanmi pre mňa ich vnútro viac nepredstavovalo knihu napísanú v neznámej reči, ale film, ktorý sa chýlil ku koncu a začína dávať zmysel. Títo muži z Filipín, otcovia a živitelia rodín, sa sťahujú každé štyri roky do inej krajiny. Hľadať prácu a vybaviť víza im pomáha agentúra, ktorej musia platiť toľko peňazí, že si na to zakaždým berú pôžičku. V konečnom dôsledku vždy minimálne pol roka zarábajú iba na to, aby túto pôžičku splatili a aby aspoň čo to poslali domov svojim rodinám. Okrem Palomu, ktorý bol z nich najmladší, a Henryho, ktorý žil na voľnej nohe, boli všetci ženatí. Mike sa nachádzal v procese rozvodového konania, čo je vo Filipínach takmer nemožné, ako mi chalani povedali. Takmer každý z nich mal priateľku a prakticky podvádzal svoju manželku. Z tejto vedomosti som bola spočiatku nesmierne pohoršená a po pár pivách, keď sme sedeli pri kartách, som im to aj vykričala. Bola som zhrozená, že tak dobrí ľudia, tak schopní muži, ktorí sa takto obetujú, aby uživili svoje rodiny, sú schopní takej zrady voči žene, ktorá ich doma čaká. Andrea sa svojou priateľkou vôbec netajil, chodila za ním i do nášho domu. Snažili sa mi vysvetliť, že je to komplikované a keď sledovali moje úprimné rozhorčenie, niektorí, ba väčšina z nich, prejavili nefalšovanú ľútosť voči mojim pocitom. Zdalo sa, že ich skutočne mrzí, že to vnímam tak negatívne. Jediné, na čo som dokázala myslieť bolo, že hoci chápem, aké ťažké musí byť žiť tak ďaleko od svojich žien a najmä tak dlho, nechápem, ako môžu takto podvádzať niekoho, koho milujú. Ich pokusy o vysvetlenie boli len veľmi obmedzené, nakoľko ich angličtina nebola ani zďaleka dokonalá a nechytala sa ani na tú moju, ktorá mala v tom čase tiež svoje nedostatky. Postupom času som sa dozvedela, že tento ich rodinný stav je výsledkom života v ich kultúre. Filipíny sú veľmi kresťansky založená krajina, silno ovplyvnená Španielskom. Antikoncepcia údajne nie je až taká dostupná ako u nás a ak má muž priateľku, ktorá otehotnie, musí si ju vziať, inak by ho jej rodina aj jeho rodina donútila urobiť to. Zvyčajne si teda berú ženy, ktoré síce mali radi a možno určitým spôsobom i ľúbili, no zvyčajne to nebola tá pravá žena, ten pravý človek, ktorého ľudia u nás hľadajú dlhšie a striedaním viacerých partnerov. Začala som sa približovať k jadru tohto problému, ale stále som mala pocit, že najmä Andrea nepreukazuje dostatok ľútosti za situáciu, v ktorej sa nachádza.
– Teba vôbec nemrzí, že tvoja žena ti vychováva deti a možno jej chýbaš, možno má o teba strach, možno ťa miluje a verí, že si jej verný?
– Možno.
– Ja len dúfam, že má tam u vás tiež milenca a že je stokrát lepší ako ty, – povedala som s trochu detinskou nasrdenosťou, no nemohla si pomôcť. Andrea a ostatní chalani sa zasmiali a Mike mi zagratuloval, že to bola dobrá poznámka. I Andrea to vzal športovo a zdalo sa, že moja otvorenosť sa mu páčila, no ja som dokázala myslieť iba na jediné. Ak takíto dobrí muži žijú takýmto spôsobom, ak ani oni nedokážu byť verní a milovať do konca života, ako môžem vôbec tak naivne dúfať, že ja stretnem niekoho, kto sa ku mne zachová inak? Možno sa niekde v hĺbke duše chcem raz vydať a mať rodinu, možno chcem nájsť človeka, s ktorým vytvoríme dokonalý tím a budeme bojovať na tejto ceste životom spolu. Možno preto ma celá táto záležitosť tak rozhodila, lebo či už som si to priznať chcela alebo nie, v sekunde zmarili moje nádeje. Cítila som sa ako dvanásťročné dievča, ktorému niekto zničil sny, celkom ako Anna zo Zeleného domu, keď jej Matej a Marilla oznámili, že musí odísť, lebo oni si chceli adoptovať chlapca. Vtedy povedala, že jej život je dokonalý cintorín pochovaných nádejí. Hoci som mala devätnásť rokov, bola som dospelá a v mojom prípade i dostatočne zbičovaná životom, čo prispelo k mojej zrelosti, v tom okamihu som sa cítila ako to malé dievčatko, ktoré sa kedysi skrývalo pod paplón v dôvere, že ju ochráni pred duchmi.
Prešiel mesiac a ja som mala už štvrté voľno. Voľno bolo mojou spásou, bol to jediný deň, keď som si dokonale oddýchla, užila krásy ostrova a nechala večerný vánok na mojom obľúbenom útese odviať chmáry z mojej duše. Vždy, keď dievčatá odišli do práce, osprchovala som sa, obliekla moje najpohodlnejšie šortky, umyla vlasy a vytiahla slúchadlá. V tichu vilovej časti mi hudba v ušiach znela ako nebeský súzvuk hárf, ktorý rozvibroval každý úd môjho tela, každý nerv mojej mysle, každý atóm mojej duše. Hudba bola prechodom do inej úrovne bytia, pomáhala mi spojiť sa so všetkými Adrianami, ktoré sa vo mne skrývali, vyplavovala na povrch všetko, čo bolo nezdravo potlačené v rôznych kútoch môjho bytia. Zasiahla ma triaška a oči sa mi naplnili slzami, ktoré nikdy nestiekli. Usadila som sa na mojom milovanom útese, odkiaľ som hľadela na oceán a počula jemné rozbíjanie vĺn o skaly. Bol to moment, ktorý bol pôžitkom pre všetky moje zmysly, pre moju myseľ a i pre dušu. Všetko bolo v dokonalej harmónii a dokonale liečivé. Domov mi nechýbal, dokonca ani rodina či priatelia. Bola som ako v predpeklí či v raji, občas ťažko povedať, každopádne nie na svete. Čas akoby stál a čakal, kedy sa vyliečim. Dával mi nekonečný priestor na môj posun a ja som prvýkrát po mnohých rokoch necítila tlak svojich snov a ambícií, očakávaní a nezastaviteľného piesku času, ktorý mi neustále pripomínal, že už je čas a ak neurobím čo mám teraz a najbližších desať rokov, možno už bude neskoro. Nikdy už nebudem mať toľko sily ako práve teraz. Tieto fakty ma vtedy vôbec netrápili – cítila som, že mám čas, minimálne kým som ešte na mojom rajskom ostrove, ktorý vonia po kvetoch…
Po mesiaci prišiel do Samisenu nový filipínsky kuchár Vic, mladý, šikovný a temperamentný. Spočiatku som mala pocit, že je arogantný a veľmi ťažko som rozoznávala, čo myslí vážne a čo je iba žart, ale jeho povahe a humoru som sa prispôsobila rovnako ako tomu Mikovmu, a tak sa stal Vic mojim ďalším obľúbencom. Ja a Mike sme sa stali dobrými priateľmi, počúvali sme spolu hudbu, chodili sme na pláž, pili sme kávu a ukazovala som mu i fotky svojho rodného mesta. Časom sa ukázalo, že Mikove sympatie ku mne sú silnejšie, než iba priateľská náklonnosť a hoci by som klamala, ak by som poprela, že som s ním možno raz či dvakrát trochu koketovala, necítila som k nemu žiadnu fyzickú príťažlivosť, či spriaznenosť podobnú tej romantickej, a tak som mu po pár až príliš jasných náznakoch vysvetlila, že sme a budeme iba priatelia. Ako žene mi pochopiteľne imponovalo, že má o mňa záujem a možno som ten záujem podvedome i roznecovala. Aby som to však trochu vykompenzovala, pri každej možnej príležitosti som mu pripomenula, že by som mu podľa veku mohla byť aj dcérou a že moja mama je od neho o mesiac mladšia. Možno i preto som ku koncu pobytu vyhľadávala viac spoločnosť Vica.
Spomínam si na jednu noc, keď sme sa všetci vybrali na pláž. I o tretej ráno boli vlny rovnako líškavé ako cez deň a ich teplota bola rovnako príjemná. Kým ostatní pili pivo na ležadlách a Henry kreslil do piesku, vrhla som sa i s Nenou do vody. Nena sa až nebezpečne vzdialila a ja som začínala mať strach, ale vedela som, že je to len tá jej tulácka povaha, ktorá ju odnáša do diaľav. Ja som mala pred morom rešpekt. Obzvlášť v takej tme, v ktorej nás osvetľoval iba mesiac. Spomenula som si na jednu pieseň od Florence and The Machine s názvom Never let me go, kde sa spieva o polámanom odraze mesiaca na mori, že vyzerá rovnako zhora ako zdola. Pomyslela som si, že by mohlo byť romantické hľadieť naň spopod hladiny. Veď aký rozdiel v tom už len môže byť, keď ani jedným spôsobom nemôžem dýchať?
Vic si všimol moju zamyslenosť a zamával na mňa z ležadla plechovkou piva. Sadla som si vedľa neho a prijala nápoj. Spustili sme našu prvú hlbšiu konverzáciu a ja som nevychádzala z údivu nad týmto nečitateľným človekom, ktorý sa správa bezstarostne a arogantne a pri tom majú jeho morálne zásady snáď najpevnejšie korene zo všetkých. Rozprávala som mu o mojich plánoch, o mojom živote a videla som, že jeho výraz sa zmenil. Zdalo sa, že som ho neprekvapila o nič menej, než on mňa. Jeho večne vtipkovanie na chvíľu zamenil za vážnosť, ktorá sprevádzala jeho úprimné prianie, aby som vo svojom napredovaní uspela, lebo to, čo robím už od samého malička a to, čím som si už v živote prešla, je obdivuhodné. Jeho povzbudivé slová naplnili moje srdce radosťou a vďačnosťou, no súčasne smútkom a predčasnou nostalgiou. Podelila som sa s Vicom i o moje prvotné rozhorčenie, keď som sa dozvedela o tom, ako chalani podvádzajú svoje ženy a ako už neverím v skutočnú partnerskú lásku, lebo ak za celý život nestretla tak dobrosrdečných ľudí, ako sú oni, tak skrátka existovať nemôže. Nikdy nezabudnem na Vicov prekvapený výraz a na to, ako mu preskočil hlas, keď sa ma snažil rýchlo ubezpečiť, že on svoju ženu miluje. Nadvihla som obočie a s neskrývanou zvedavosťou som naňho hľadela. Vic bol posledný z nich, od ktorého som to čakala. Pokladala som ho za voľnomyšlienkara, bezstarostného sangvinika, ktorý kráča životom na kolieskových korčuliach.
– Jasné, že milujem svoju ženu. Miloval som ju od prvej chvíle, keď som ju uvidel. Bolo to na zápise na vysokú školu. Obaja sme študovali za učiteľov hudobnej výchovy, ver alebo nie. Nie je to najkrajšia žena, akú som kedy videl, ale keď som ju zbadal, stala sa ňou. Nepotrpím si veľmi na citové výlevy, ale môžem ti povedať, že ten okamih bol presne taký, ako ho opisujú v knihách a filmoch. Všetko sa zastavilo, prestalo existovať a bol som len ja a bola len ona. V tej chvíli som vedel, že si ju vezmem za ženu. Aj som si ju vzal a máme krásneho syna. Bol som jej prvý a ona bola moja prvá. Neprežil by som, keby ma podviedla a pretože nechcem, aby to urobila ona mne, neurobím to ani ja jej.
– No dobre, Vic, ale ako vydržíš tak dlho bez sexu? – spýtala sa veľmi prakticky Nena s úškľabkom. Vica taká otázka ani trochu nevyviedla z rovnováhy a so zábavným výrazom hodným kreslenej postavičky zahlásil iba:
– Samoobsluha.
Všetci sme sa schuti zasmiali a po chvíli ticha sme ja i Vic naraz povedali:
– Budete mi strašne chýbať.
Dni v práci ubiehali stále pomalšie a pomalšie a moje nohy boleli stále viac a viac. George začínal byť tak neznesiteľný, že keď som ho počula zavolať moje meno, chytala ma migréna. Horúčava ma ubíjala a usmievať sa na hostí mi pripadalo veľmi ťažké. Napriek mojej gradujúcej nostalgii, ktorú som cítila ku každej palme, každému podniku, každému človeku, ktorého som stretla, k práci som podobné pocity vôbec neprechovávala a ešte aj posledné dni, kedy ma už mohla utešovať vízia konca, mi prišlo náročné vydržať v práci. Na začiatku posledného týždňa práce mal Ricky narodeniny a jeho priateľka Belen robila oslavu v ich byte, kde býval i Paloma, Henry a Vic. Dina mala v ten deň voľno a ja som začínala až o štvrtej, preto sme sa my dve spolu vybrali ráno do Paphosu na nákupy. Vystúpili sme v tomto sympatickom prístavnom meste a vybrali sme sa na trh. Obehali sme pár obchodov s oblečením, ktoré tu nebolo o nič drahšie, než u nás na Slovensku alebo u Diny v Grécku. Po nákupoch sme si sadli na jedno chutné frappé, ktoré bolo našou spoločnou závislosťou počas celej doby, čo sme boli spolu na Cypre. Príjemné posedenie v kaviarni na tržnici nám poskytovalo výhľad na prístav a dokonca v ten deň pofukoval i slabý vetrík, čo bolo veľmi zriedkavé. Dina mi rozprávala o tom, ako žije ešte stále u rodičov, ako si v našom veku myslela, že skončí školu, nájde si prácu a vydá sa. Teraz mala 31 rokov, za prácou odišla na Cyprus a nemala ani len priateľa. Za tie tri mesiace sme ju však s Nenou párkrát chytili na takzvanej „walk of shame,“ čo znamená niečo ako „prechádzka hanby.“ Je to odchod z izby, prípadne príchod domov po náhodnom sexe. Pripomenula som jej to a zasmiali sme sa. Nuž, áno, čo už v jej veku, keď nemá žiadneho priateľa.
Vrátili sme sa práve včas, aby som stihla ísť do práce, ktorá ubiehala o niečo rýchlejšie s prospektom oslavy, na ktorú sme sa všetci tešili. Po práci sme s Nenou skočili do sprchy, obliekli šaty, vzali fľašu whisky, ktorú sme vedeli, že má Ricky rád, uviazali sme na ňu prskavky a vybrali sme sa k nim. Keď mala narodeniny Nena, Ricky a Belen jej kúpili tortu, preto sme si dali záležať, aby dostali rovnakú proporciu pozornosti, akú venovali oni Nene. Keď už sme všetci sedeli u nich a popíjali (celé tri mesiace na Cypre sme popíjali takmer každú noc), spustili sa ďalšie zaujímavé rozhovory. Belen bola nesmierne milá a starostlivá. Dozvedeli sme sa, že je vydatá a má syna, kým Ricky je tiež ženatý a má dcéru. Belenin manžel bol vraj ako malé dieťa, mamičkin maznáčik, neschopný postarať sa o svoju rodinu, a tak Belen odišla na Cyprus pracovať ako domáca vo vile. Vzali sa s rovnakých dôvodov, ako napokon väčšina Filipíncov – lebo spolu chodili a ona otehotnela. Rickyho manželka bola od Rickyho o dosť staršia a bola i veľmi chorá. Napriek tomu, že sa nemohli rozviesť, keďže, ak som to správne pochopila, na Filipínach bol rozvod pomerne nezvyčajný, Rickyho manželka tolerovala Belen a chcela, aby Ricky mal život, keď už ona nemôže. Osobne som toto gesto považovala za veľmi šľachetné. Keď človek videl Rickyho a Belen, skrátka musel opäť začať veriť na skutočnú partnerskú lásku.
– Vieš, niekedy je život veľmi ťažký a keď už mám pocit, že to nezvládnem, Ricky mi vždy povie: „Belen, kým máme jeden druhého, všetko spolu zvládneme.“
Ja aj Nena sme boli prekvapené a očarené takýmto úprimným vyznaním, aké vídate iba vo filmoch a také racionálne dievčatá ako my dve, sa nimi nenechajú len tak uniesť. Všetko však nadobúda iný rozmer, keď stretávate ľudí a dozvedáte sa ich životné príbehy, ktoré vám pripomenú, že i tie knihy a filmy sú písané nielen bujnou fantáziou autorov, ale i životom.
V ten večer sme prenikli hlbšie ešte do dvoch ďalších príbehov. Najmladší z nich, Paloma, prišiel na Cyprus, aby zarobil peniaze pre svojich rodičov. Tam, odkiaľ pochádzal, jedli deti z kontajnerov, ľudia nemali prácu a ak aj áno, otročili za smiešne peniaze. Palomov otec vraj zarábal približne 5 eur na deň. S Nenou sme počúvali so zatajeným dychom. Paloma mal i priateľku, ale veľmi o nej nechcel hovoriť, celý náš pobyt totiž otvorene dvoril Nene a hoci ona mala doma priateľa, vedela som, že k nemu cíti rovnakú náklonnosť. Hoci som svoju priateľku poznala od detstva, sama som nevedela odhadnúť, či sú jej city brzdené tým, že ľúbi svojho priateľa, alebo sú skutočne iba obdivom, obľubou a sympatiou k tomuto výnimočnému a dobrosrdečnému človeku. Láska má tak veľa podôb a jej odtiene sú nespočetné.
Paloma bol priam nerozlučným priateľom práve s Henrym. Dozvedeli sme sa, že má tri deti, jedno dokonca so Slovenkou! Čoskoro odchádza z Cypru a naznačil nám, že ďalšiu prácu bude hľadať u nás na Slovensku. Ťažko povedať, či nás táto informácia viac potešila alebo šokovala. Henryho mama pracovala v Saudskej Arábii a šila šaty pre sultána – finančne bola tak dobre zabezpečená, že práve v to dopoludnie ju Henry presviedčal, aby si nekupovala ďalší dom, lebo keďže žije sama, nemá to zmysel. Toto nás skutočne pobavilo a po troch mesiacoch odhadovania charakterov týchto ľudí, sme až teraz prichádzali k jadru veci. Za ten čas sme na každého z nich zmenili názor snáď tisíckrát a život opäť dokázal, že takmer nič na svete nikdy nie je také, aké sa to na prvý pohľad zdá…
Na druhý deň nám Neyo sľúbil, že po práci nás vezme do klubu v Paphose. Po sprche sme sa teda obliekli, zišli dolu do Blazing Saddles, dali si pár kokteilov a čakali, kým o tretej ráno zavrie, aby sme mohli ísť. Medzitým sme sa zhovárali s maďarským barmanom Krisom. Na Cypre pracoval už päť rokov. Keď prišiel, zažíval najhorší rok svojho života. Neustále bol v práci, preto bol neskutočne vyčerpaný. V noci pracoval v Blazing Saddles a cez deň na pláži. Aby to nestačilo, najlepší priateľ sa mu zabil pri autonehode a on sa z toho dlho nevedel spamätať.
– Zdalo sa mi, že aj keď som odišiel z Maďarska na slnečnejšie miesto, kde sú ľudia šťastnejší a menej uponáhľaní ako v európskych veľkomestách, stál som pod rovnakým čiernym mrakom ako predtým, ba ešte horším, lebo moja rodina bola tak ďaleko. A vtedy, keď som ju najviac potreboval, skrátka prišla. Sám nechápem, ako sa to stalo. Zjavila sa na pláži, keď som bol v práci, dali sme sa do reči a odvtedy je najväčším šťastím, aké ma kedy stretlo.
– Tvoja priateľka?
– Áno, je Maďarka ako ja a volá sa Heidi. Žijeme spolu už tri roky a budeme sa brať.
– To je riadna náhoda, že prídeš na Cyprus, zažívaš najhoršie obdobie svojho života a stretneš tú životnú lásku, ktorá je ešte aj tvojej národnosti.
– Je to veľká náhoda, ale stáva sa to. Vidíte tamtých dvoch? – spýtal sa a ukázal na druhého barmana menom Milivan a na čašníčku Daisy.
– Tiež spolu žijú a obaja sú Bulhari. Stretli sa tu na Cypre. Príde to keď to má prísť a je celkom jedno, kde budete. Dievčatá, robte, čo cítite, že máte robiť. Choďte tam, kde cítite, že máte ísť a neobzerajte sa späť. Mojim osudom bolo ísť na Cyprus a mojim osudom bola i Heidi.
Raz za čas, keď sme s Nenou vstali skôr, šli sme na obed na pizzu. Pizzéria bola vedľa podniku, v ktorom pracovala Jasmína, Slovenka, ktorá nám dohodila prácu v Samisene a s ktorou sme občas tiež chodili von. Bola to malá pizzéria a spoznali sme tu jediného obsluhujúceho a zároveň manažéra Piotra Samisela. Piotr mal vynikajúcu angličtinu, bol to 38-ročný Poliak, nízky, no veľmi sympatický. Vždy, keď sme prišli na obed, stál pri nás a rozprávali sme sa. Hovoril nám o svojom živote, v ktorom všetko poskúšal od alkoholu, cez drogy až po časté striedanie sexuálnych partnerov. Chodil na párty, cestoval po svete a neľutuje ani jediný moment.
– Kedy chcete také veci robiť, keď nie teraz? V živote neexistuje žiadne potom. Každá skúsenosť je lekciou, každá vás posúva ďalej a obohacuje vás. Neexistujú dobré a zlé skúsenosti, iba skúsenosti. V októbri tu končím a aj s mojim spolubývajúcim, ktorý cestuje so mnou a je odmalička môj najlepší priateľ, ideme do Južnej Ameriky. Chceme sa potápať, zdolávať pohoria a pralesy.
– Niečo ako Ultimate Survivor, ten program, ktorý dávajú na Discovery?
– Áno, možno i niečo také…
Keď sme po práci nešli do Blazing Saddles, nehrali sme karty a nepopíjali na terase, vybrali sme sa ja a Nena na prechádzku. Celé naše detstvo sme sa len prechádzali po našom sídlisku, neskôr po celom meste a teraz, keď mala Nena dvadsať a ja takmer dvadsať, ona mala ísť po lete na vysokú a ja do maturitného ročníka, prechádzali sme sa po Coral Bay. Každou prechádzkou sme sa dostali inde. Raz sme prebádali našu súkromnú zátoku, ktorá bola taká očarujúca, že sme tam trávili množstvo nášho voľného času plávaním, rozjímaním alebo ležaním v piesku, kde nás obmýval slabý príboj morských vĺn. Občas sme si sadli na lavičku medzi vilami a predstavovali sme si, že raz, keď sa obe vydáme a budeme mať deti, stretneme sa všetci v takej vile, naši muži budú vonku grilovať a piť pivo a my budeme v kuchyni viesť ženské debaty, kým budeme chystať zeleninu.
– Vieš si predstaviť, že by si sa nevydala a zostala by si sama? – spýtala sa ma Nena.
– Áno. Nechcem, aby to tak bolo, ale predstaviť si to viem.
– Ja tiež. Láska a vzťah sú úžasné veci, ale majú i svoje nevýhody. Vyžadujú obete, citovú závislosť, kompromisy. Duša nemá taký rozlet ako keď si sama.
– Pociťuješ to aj teraz?
– Občas. Ja som vo svojom vzťahu spokojná, ale viem, že ak sa rozídeme, prežijem to. Človek nepotrebuje partnera, aby prežil.
– Súhlasím, ale sú ľudia, ktorí skrátka nevedia byť sami.
– To považujem v podstate za slabosť.
– A nevyrovnanosť, – dodala som s úsmevom hľadiac na hviezdnatú oblohu.
– Chcem raz stretnúť tú obrovskú lásku a vytvoriť si rodinu. Ten človek, ktorý k tebe skutočne patrí, ti pomôže vytvoriť tím, budete neporaziteľní a silnejší spolu, než každý sám. Ale kým a ak takého človeka stretnem, nechcem iný vzťah, nič iné mi nestojí za to obmedzenie duševného rozletu a za narušenie rovnováhy.
– A predsa sa to možno stane, – povedala Nena a nepochybne narážala na moje dva predošlé dvojročné vzťahy.
– Myslím, že práve na tom som sa poučila. Už nie som obeťou svojich emócií a viem rozoznať, čo stojí za ten boj a čo nie…
Keď práca definitívne skončila a my sme mali pred sebou tri dni voľna, kým odletíme domov, prihlásili sme sa s Nenou na poznávací zájazd po ostrove. Vstali sme skoro ráno, zbalili vodu a bagety, ktoré nám večer predtým pripravil Henry a pobrali sme sa k najbližšiemu hotelu, kde nás mal vyzdvihnúť minibus. Keďže sme chodievali spať až nadránom a vstávali okolo obeda, bolo to snáď prvýkrát, čo sme pri raňajkách videli z terasy ranné farby horizontu. Obe sme zbožňovali rána a vstávanie s prísľubom tak vzrušujúceho výletu bolo tým najpríjemnejším.
– Vieš čo mi bude ešte chýbať okrem toho všetkého naokolo, ľudí, zážitkov a atmosféry? To, že som tu bola každý jeden deň aspoň chvíľu skutočne šťastná. Ten pocit, ktorý doma zažívam tak veľmi zriedka, bol tu úplne bežnou súčasťou každého dňa. Myslím, že to tu vyliečilo moje depresie, ktoré ma celý život sprevádzajú.
– Teším sa aj domov, ale bude mi to tu strašne chýbať, neviem si predstaviť, že sem už zrejme nikdy neprídem.
– Ani mi to nespomínaj. Nuž, dobré veci sú ešte pred nami. Nie je to krásny pocit, keď sme ešte tu a pri tom vieme, že už nepôjdeme do práce? – zasmiala som a s obe sme si s Nenou blažene povzdychli.
Minibus nás vyzdvihol, zaplatili sme šoférovi a sadli sme si k ostatným dovolenkárom, ktorý sa vybrali na výlet. Zvedavo sme sledovali všetky možné kúty Cypru, ktorými sme prechádzali a počúvali sme výklad cyperskej sprievodkyne v tvrdej angličtine so silným gréckym prízvukom. Pozliepali sme naše vedomosti o tradičných cyperských jedlách, dezertoch, endemitoch a niektoré sme i skúsili. V tradičnej dedinke Trodos sme mali možnosť ochutnať sladký chlieb, aký sa tu piekol, kúpiť si tradičné cyperské orechy, karobový sirup a karobové sladkosti, ktoré existujú iba na Cypre. S nákupom suvenírov mi predavačka pribalila i obrovskú sladkú žemľu, ktorou sme sa s Nenou v minibuse napchávali po zvyšok dňa. Náš ruský spolucestujúci, ktorý nevedel ani slovo po anglicky, sa nám rukami nohami predstavil ako Roman a venoval mi karobovú čokoládku, na čo Nena posmešne zahmkala, lebo sa zdalo, že to bolo jednoznačné gesto dvorenia. Dedinkou Trodos sme boli očarené, vyzerala celkom ako z filmu. Na lavičke sme spozorovali gréckokatolického kňaza v čiernom odeve a s vysokou čiernou čiapkou a vedľa neho starčeka v naleštených topánkach, tesilových nohaviciach a v košeli.
Ešte pred touto dedinkou sme mali krátku zastávku na vrchu útesu, z ktorého sme mali výhľad na Afroditinu skalu, miesto, kde sa podľa mytológie zrodila sama Afrodita z peny, ktorú rozvírili genitálie Urana. Ďalej sme postupovali až do Nicosie, hlavného mesta Cypru. V Nicosii sme chodili zväčša po obchodoch a napokon sme sa usadili v malej kaviarni s množstvom vodných fajok, kde nám nepálsky barman pripravil vynikajúce frappé. Bol to pomerne atraktívny muž, ktorý voňal rôznymi príchuťami tabakov. Tu sa k nám pridal i Roman, ktorý nám naznačil, že nemá hodiny a nevie, kedy sa máme stretnúť pri autobuse, a tak zostane s nami. Nadšené sme z toho neboli, ale jeho pokusy o konverzáciu, keď nevedel povedať ani slovo po anglicky, boli celkom zábavné. Nena sa najviac bavila, keď sa ma snažil Roman spýtať, či mi nebude vadiť, ak si zapáli a ja som mu dala neoblomné nie, keďže som myslela, že jeho otázka spočíva v tom, či si nezapálim i ja. Keď však schoval cigarety a nezapálil si ani on, povedala som si, že je asi natoľko ohľaduplný, že keď nechcem ja, nebude ani on. Keď mi neskôr Nena vysvetlila, ako to zrejme Roman myslel, obe sme vybuchli do smiechu. Chudák Roman.
Pre mňa najzaujímavejšou bola zastávka v Larnake. Larnaka bolo jedno z väčších cyperských miest. Nemali sme čas ho nejak detailne preskúmať, ale zastavili sme blízko krásnej promenády a utekali sme na mólo urobiť pár fotiek. Osobne som bola týmto miestom očarená a bol to jeden z mála okamihov na Cypre, kedy mi vietor prefúkal vlasy a ja som cítila bezhraničnú slobodu. Vtedy sme uvideli na lavičke sedieť drobnú ženu v plavkách a rozhodli sme sa, že ju požiadame, aby nás odfotila. Nemali sme takmer žiadne spoločné fotky a ku koncu nášho pobytu, by sa už patrilo nejaké spraviť. Súhlasila s nesmiernym entuziazmom a keď nám začala diktovať, ako sa máme tváriť, Nenino nadšenie stúpalo tiež. Mala veľmi rada bláznivých a komunikatívnych ľudí, medzi ktorých naša nová známa rozhodne patrila. Dozvedeli sme sa, že pochádza z Fínska a cestuje sama, čo na nás obe, ako zástankyne osobnej nezávislosti, veľmi zapôsobilo. Následne nás i ona požiadala o pár fotiek. Keďže cestuje sama, nemôže si žiadne urobiť a my sme veľmi ochotne súhlasila. Navrhla, aby sme jej tiež navrhli, ako sa má tváriť, čoho sa Nena okamžite chopila a nakázala jej, aby sa tvárila, že ide skočiť z móla do vody. Fínka sa následne nastavila, akoby chcela skočiť šípku a ja som sa musela začať smiať. Presne za toto som Cyprus milovala. Neustála dráma, krátke, no hlboké zážitky, žiadna stagnácia, krv vám prúdi v žilách akosi rýchlejšie a tikanie hodín tak šialene neznervózňuje. To otravné slnko vás plní nevyčerpateľnou psychickou energiou, ktorá pretrváva i keď sa tá fyzická míňa.
Rozlúčili sme sa s našou fínskou kamarátkou a vybrali sme sa kúpiť si zmrzlinu. Pred mesiacom bola na Cypre i Nenina kamarátka, ktorá prišla na návštevu k známej do Paphosu a tá jej odporučila nejakú zmrzlinu, ktorú vraj proste musia ochutnať. Keď vtedy Nena trávila svoje voľná s touto jej kamarátkou, jednu noc sa dokonca nevrátila na Coral Bay a zostala spať v Paphose. Bol to jediný deň a večer, ktoré sme nestrávili spolu a keď sme vtedy s Dinou prišli z práce, niečo bolo akosi zle.
– Dnes budem akože Nena, – povedala mi s úsmevom Dina, keď mi priniesla do kúpeľne uterák, čo vždy keď naň zabudnem, robieva práve Nena. Rozhodne som nechcela byť decko a mať z toho nepríjemný pocit, no keď som večerala na terase, premýšľala som iba nad tým, čo asi Nena robí. V tej chvíli mi však zazvonil telefón. Zdalo sa, že Nena sa cítila podobne, lebo hneď vyzvedala, čo je nové v práci a ja som jej všetko ochotne vyrozprávala, kým ona mi vysypala svoje zážitky. Volali sme spolu asi hodinu a už navždy sa budeme smiať na tom, aký dopad mal na nás jeden deň strávený oddelene.
Keď Nena vyhrabala tú slávnu zmrzlinu, s očakávaním sme ju vybalili a rýchlo sme sa ju snažili zjesť cestou k autobusu. Nebola zlá, ale usúdili sme, že ju Nenina kamarátka precenila, lebo nielenže to nebolo nič výnimočné, nestála ani len za tú vysokú cenu, čo sme za ňu zaplatili.
Cestou späť na Coral Bay sme usúdili, že by sme si vedeli predstaviť život na Cypre. Po tých mesiacoch nám prirástol k srdcu natoľko, že keď sme odchádzali, bolo to ako odísť z rodnej krajiny. Ten pokoj, príroda plná endemitov, kvetinová vôňa, tradícia a harmónia sršali z každého kúta tohto rajského ostrova. Po výlete nám zostal iba krásny pocit a väzba k našej milovanej prázdninovej a pracovnej destinácii. Ako veľmi som sa len bála prehnanej exotiky a otravného slnka. Teraz mi už zostával iba dúfať, že mi bude naďalej svietiť…
Večer sme nakúpili alkohol a občerstvenie. Mali sme mať rozlúčkovú oslavu. Neyo nám venoval zamestnanecké tričká Blazing Saddles, aby sme nikdy nezabudli, Henry zariadil, aby sme mohli vyjsť na strechu nášho domu, kam sme sa s Nenou vždy túžili pozrieť. Bol odtiaľ krásny výhľad, hoci už bola tma. V ten večer sa Nena opila trochu prirýchlo, ale bolo to úplne v poriadku. To všetko, čo sme prežili bolo večné a nebolo potrebné, aby bola posledná oslava najlepšia a najvydarenejšia. Keď som ju videla ležať bezvládne na posteli, so smiechom som si spomenula na to, keď sme boli tak veľmi opité naposledy. V tú noc sme boli s chalanmi na prechádzke, liezli sme na skaly, o ktoré sa lámali vlny, čo keď sa na to pozriem teraz spätne, bolo v noci a v podnapitom stave pomerne nebezpečné, no o to vzrušujúcejšie. Keď sme sa vrátili domov, bolo nám nesmierne do smiechu. Ako sme sa tak prezliekali do pyžám, Nena začula japonskú hudbu, ktorá nám tak otravovala život celé tri mesiace v práci. Iba som sa na tom zasmiala, lebo bolo 5 hodín ráno a nemala to odkiaľ počuť, myslela som si, že jej už ozaj šibe. No keď sme vyšli na balkón, počula som čosi i ja a nebola som si istá, či som si to vsugerovala, alebo šla zo Samisenu skutočne tá príšerná hudba. Nena sa mi tú melódiu snažila zaspievať, ale keďže nevedela japonské slová, použila jediné, čo poznala:
– Fukušimááá….
– Fukušima? – zadúšala som sa smiechom, – To už rovno aj Nagasaki.
– To bola Hirošima a Nagasaki, nie Fukušima.
– To je jedno, všetko sú to vybuchnuté elektrárne, – zakončila som a obe sme dostali taký záchvat smiechu, že sme nemohli dýchať. Museli nás počuť na celej Coral Bay a istotne sme zobudili aj Dinu. Kým ja som to po piatich minútach akosi rozdýchala, Nena sa zvíjala na svojej posteli a stále nemohla dýchať. Najskôr mi to prišlo smiešne, ale neskôr som sa zamýšľala, či by som nemala mať obavy. Ako deti sme zvykli mať tieto záchvaty pomerne často, ale dovolím si povedať, že tento prekonal asi všetky ostatné. Vysvitlo, že v reštaurácii skutočne v tú noc zabudli vypnúť hudbu a to ešte netušili, akú zábavu nám vďaka tomu zabezpečili.
V deň odchodu, keď sme už mali všetko zbalené a čakali sme do jedenástej v noci, kedy nás mala Joanna, naša temperamentná rumunská barmanka so svojim manželom odviezť na letisko do Larnaky, sme sa smutne obzerali po byte. Kufre stáli v obývačke a izba bola prázdna. Mike sa vytratil z reštaurácie, aby nám priniesol posledné sushi – bolo to od neho veľmi milé a mne sa vykotúľali prvé slzy. Noc predtým mi Mike povedal, ako veľmi mu budem chýbať, hoci sa zdalo, že všetci ostatní sú voči rozlúčkam už imúnni. Ich životný štýl to istotne vyžaduje. Bolo to niečo, čo som sa bála, že nikdy nepochopím. Niečo, čo mi pripadalo príliš ťažké na to, aby si na to človek mohol zvyknúť. Veď každá rozlúčka vám dušu potrhá na kusy. Vo svojom mladom veku som mala kúsky duše už na rôznych miestach a pri predstave, že to bude už len horšie, mi zvieralo srdce. O rok nastúpim na univerzitu v Anglicku, kde strávim roky, to bude ešte horšie ako tri mesiace na Cypre. Čo bude s mojou dušou? Budem ešte niekedy kompletná, alebo sa časti mojej duše opäť spoja až za bránami posmrtného života? Neviem, no na svete niet bezpečného miesta, kde by naše srdcia nedošli k úrazu – preto musíme ísť, kam nás vnútro volá, lebo či už budeme stáť alebo sa pohneme, úrazu sa nevyhneme. Či nad hladinou alebo pod ňou, i tak nemôžem dýchať…
S Nenou sme sa rozhodli ísť naposledy prejsť po našich obľúbených miestach. Dali sme zbohom útesu, pláži, najdlhšie sme sa lúčili s morom v našej zátoke a so západom slnka. Posledný krát sme si nechali nohy zaplaviť prívalom vĺn a ja som bola šťastná, že som tam bola práve s Nenou, lebo iba málokto by pochopil tento náš sentiment. Nikdy sa nám nešlo po schodíkoch hore od zátoky ťažšie ako v ten večer, večer rozlúčky. Jašteričky nám skákali pomedzi chodidlá, akoby nám tiež prišli dať zbohom. Rozlúčili sme sa s Belen, s Neyom, prešli sme sa po Coral Bay a šli sme do Irish pubu na druhej strane, kam sme sa zatiaľ ešte nikdy spolu nedostali, lebo vždy mala večer voľno iba jedna z nás. Sadli sme si na terase a sledovali mamu s dcérou, ktoré sa striedali v spievaní karaoke. Bol to príjemný večer, posledný večer.
Keď nadišiel náš čas, potiahli sme svoje kufre k reštaurácii a začali sme sa lúčiť s chalanmi. Zdalo sa mi, že to všetci berú športovo, ešte aj Nena, no ja som dostávala striedavé záchvaty plaču, až príliš som si uvedomovala, že ich vidím naposledy. Tri mesiace sú presne tá doba, za ktorú človeka spoznáte snáď po všetkých jeho stránkach. Predstava, že už nebudem denne obklopená všetkými tými úžasnými ľuďmi a vrátim sa späť do môjho bytu, kde mi budú spoločnosť robiť iba štyri steny a tlak budúcnosti bez toho otravného slnka, ktoré by mi vlievalo energiu a bez šumu morských vĺn, ktoré by odplavili nežiaducu ťažobu. Povzbudivé úsmevy, bezstarostnosť a harmónia zostanú ďaleko od nás a hoci sa časť zo mňa domov tešila, druhá časť nebola ochotná vzdať sa šťastia, toho, ktoré je pre ľudskú existenciu také dôležité a ktorého som tak zriedka bola schopná doma, kde vzduch zaváňal starými ranami a tlakom.
Keď sme však všetkých vystískali a ja som so slzami nasadla do auta, bola som vďačná, že som tie tri mesiace do života dostala. Bol to dar, ktorý mi aspoň sčasti uzdravil dušu a ukázal mi, že i keď nie sme šťastní tam, kde práve sme, na svete sú miesta, kde to môže byť inak. S vedomím, že tam niekde je môj Cyprus, že tam niekde je možno tisícka miest, ktoré by mi priniesli rovnakú alebo podobnú očistu a radosť, som sa viezla na letisko. A keď sme vzlietli, skotúľali sa mi po lícach posledné vyčerpané slzy. Zvyšok cesty sme väčšinou prespali. Pri prestupe vo Varšave sme prvýkrát po troch mesiacoch vdýchli čerstvý a chladný vzduch nášho domáceho podnebia, ktorý nás na určitú dobu prebral, no v aute Neninho otca sme opäť zaspali.
Príchod domov je vždy veľmi ťažký. Určitú dobu neviete, čo si počať, všetko je zrazu inak a vám chýba kus duše. Zvyk je železná košeľa, ako sa vraví, ale vyžaduje si čas. Časom sme sa obe opäť prispôsobili životu na Slovensku, hoci Nenin smútok sa postupne odkrýval a práve časom na ňu doliehal, kým ten môj sa vybúril už pri rozlúčke. Po pár mesiacoch sme už boli obe v poriadku, no ťažko popísať pocit, ktorý v nás zostal a bude nás sprevádzať už asi naveky. Je to akoby ste mali na srdci morskú mušľu. Takú mušľu, ktorú keď si priložíte k uchu, počujete šušťať oceán. Túto však máte na srdci a hoci ten oceán šušťať nepočujete, cítite ho. Cez ňu ste naveky spojení s miestom, odkiaľ pochádza a občas, keď je ticho a vy len tak mlčky posedávate, je to akoby vás to miesto volalo. Nemôžte si ju strhnúť, môžete ju na chvíľu umlčať, no jej váhu nezmeníte, vždy bude, i keď ľahučká, istým závažím na srdci.
S odstupom času môžem povedať, že toto závažie vnímam ako krásnu brošňu, ktorú nosím s hrdosťou ako suvenír z nádherného obdobia môjho života a radšej ich budem mať to srdce plné, než tieto obdobia vôbec nezažiť.
Dvadsiatka je kritický vek. Ste už dospelí, no ešte si len zvykáte na všetky ťažkosti, ktoré to prináša. Občas sa bojíte. Že nie ste pripravení, že to nezvládnete, že by ste najradšej zavolali rodičom, aby náročné situácie vyriešili za vás. Neviete si predstaviť, že možno už čoskoro sa sami rodičmi stanete a táto prichádzajúca zodpovednosť vás desí. No ja už viem, a viem to len vďaka Cypru, že raz opäť vyjde to otravné slnko, ktoré mi vleje obrovskú energiu a ja zvládnem všetko, pred čo ma život postaví…
Celá debata | RSS tejto debaty